Najskôr si chcel požičať kamoš. Bolo to cestou vo vlaku. Potom to bol niekto celkom cudzí. A do tretice si vypýtala desať eur moja nebohá teta. To už ma fakt dožralo a povedal som, že nie.

„To je v poriadku,“ začala ma teta upokojovať. „Keď nechceš, nemusíš byť nástrojom pozdvihnutia sebahodnotenia niekoho druhého.“

Netuším, ale sú chutné.

Nie som v stave písať inak, keďže géniom nie som, a kreténom sa nechcem stať.

Alebo aj. Lepšie je byť nechápavý ako nepochopený.

On zostal v dome s jednou kamoškou, ona sa zatiaľ pri bazéne rozprávala s druhou. O čom, nie je podstatné.

Keď sa pri bazéne minuli témy, zašli sa obe ženy pozrieť dovnútra.

Ich drahé polovičky z pohodlia gauča sledovali porno. A nie len tak hocijaké. Účinkujúci si v ňom namáčali svoje intímne partie do jedál od výmyslu sveta.

Žene z heterosexuálneho partnerstva sa to nepáčilo a nešlo jej do hlavy, prečo, teraz už v trojici, to pozerajú.

Najbeštiálnejšia situácia nastala okolo polnoci.

Po filme dostala trojica hrozný hlad, a tak sa premiestnili do kuchyne a začali variť. Trvalo im to tri hodiny, no keď skončili, dlhý dubový stôl bol do posledného centimetra zaprataný jedlom.

Sladké miešali so slaným, potom zase s kyslým. Zapíjali to rôznymi druhmi vína – na záver si dali portské.

„Viete, vždy, keď si prečítam jeho status, vo vrecku sa mi nožík otvára. A môžem ja za to, že akurát v tom momente električka prudko zabrzdila?“

tak aj cesta do neba býva niekedy lemovaná tými blbými.

Mandarínke.

Burských orieškoch.

Kokosových guličkách.

Som v špičke topánky našiel tento odkaz:

„Život nie je LEN,

život je AJ.“

„Tie moderné technológie sú neskutočné,“ pochvaľoval si. „Kým neprišli tieto nové budíky, vždy som dokázal zaspať.“

„A čo sa vám snívalo?“ spýtala sa Portugalka.

„Že som zmeškal lietadlo.“

Obaja sa na tom zasmiali.

„Mne zase, že ma učiteľka vyvolala pred tabuľu.“

Zaznela výzva pre cestujúcich do Frankfurtu.

Dopil kávu a vstal.

„Nepripadá vám zvláštne,“ nadhodila Portugalka. „Že sa dnes ľudia málo rozprávajú o svojich snoch?“

Pousmial sa. „Ďakujem, že ste sa podelila.“

„Počkajte.“

Podala mu vizitku.

„Ak sa niekedy zastavíte v Lisabone.“

Zaznela posledná výzva.

Nerád, ale musel sa rozlúčiť. No už v lietadle sa rozhodol, že jej zavolá hneď ako pristane. Do mobilu naťukal číslo z vizitky a stlačil zelenú ikonku.

Zvonilo to

a zvonilo

zvonilo

zvonilo

zvonilo

…

Daj si tú námahu zaspievať si mamahúúúúú.

Idem do práce.

Obedujem. Navarené mám z domu.

Po robote idem domov, aby som si navaril na druhý deň, prípadne opral.

Cez víkend nakúpiť, vyzdvihnúť lieky, vložiť peniaze na účet.

A zajtra je pondelok.

Fasa, od polnoci núdzový stav a jeho obmedzenia.