Raz večer sedeli pri ohni. Pinocchio obďaleč, aby nepopraskal, alebo nedajbože nezhorel. Pozeral do plameňov a takto uvažoval:

„Ak sa zlé veci dejú dobrým ľuďom, nie je lepšie zostať zlým? A vôbec. Načo tá snaha stať sa človekom?“

Dômyselný rytier v tom mal naopak jasno.

„Napriek mnohým životným sklamaniam a neúspechom,“ povedal. „Sa to dá prežiť aj bez zatrpknutosti. S humorom, múdrosťou a láskou k človeku.“

Vraj by sa mal človek pri pozitívnom výsledku cítiť negatívne a naopak.

S odstupom času

mladší už nebudem

múdrejší snáď

hoďku si užijem.

„Dobrý deň. Ako vám pomôžem?“

„Volám kvôli trávniku, ktorý ste nám nedávno pokladali na záhrade.“

„Počúvam.“

„Ten trávnik rastie.“

„A?“

„No, je umelý.“

„Uhryzne vás!“

Ale pes namiesto útoku začal Neznámeho olizovať.

„To nie je možné,“ čudoval sa majiteľ psa. „Akoby vás poznal.“

„Mňa majú psy radi,“ povedal Neznámy roztržito a rýchlo zmizol.

Keď túto príhodu porozprával doma žene, akoby ju to vôbec nezaskočilo. A pritom dobre vedela, aký ostrý býva ich pes k cudzím ľuďom.

Ráno, krátko po odchode do práce, objavil sa v ich byte Neznámy. Dal psovi maškrtu a potom sa so ženou zatvoril do spálne.

V ten deň to bola jeho posledná jazda. Vo svojej obvyklej uniforme práve kontroloval lístky. Vlak náhle zabrzdil.

Keď dobehol k rušňu, uvidel na koľajniciach ležať nehybné telo. Stačil mu len krátky pohľad, aby toho Zrazeného spoznal.

„Bol to ten istý chlap, ktorého náš vlčiak olizoval v parku,“ povedal doma žene.

Nečakal, že ju to natoľko rozruší.

„Sedí tu vôbec niekto, kto ho volil? Nikto. Tak o čom to hovoríš?“

„Poviem ti, čo je zač.“

„Nechcem to vedieť.“

„V skratke…“

„Haló! Povedala, že to nechce vedieť.“

„Prosím vás. Môžeme sa pri nedeľnom obede baviť o niečom inom, než o politike?“

„Tak zmeň tému.“

„A čo tá tvoja kolonoskopia, Dušan?“

Ostatní členovia ho zastihli v momente, keď prežúval posledný kúsok.
„Kde je predseda?“ spýtali sa.
„Neviem,“ odpovedal s plnými ústami. „Teraz tu bol.“
Poobzerali sa a išli ho hľadať.

„Fuj!“ odgrgol si nažraný. „Akurát dnes si musel vziať tú odpornú semišovú kravatu.“

Maminka sa vyklonila z okna a zavolala na syna.

“Jakub! Poď už domov.”

O päť minút sa do bytu dovalilo asi dvadsať deciek. Tatinko čítajúc na gauči noviny prevrátil list a ledabolo povedal.

“Hovoril som ti, aby sme mu dali trochu originálnejšie meno.”

prišiel na svet narodením. Na svoju dobu prežil pomerne dlhý život. A napokon zomrel na smrť.

Po dvojmesačnej tour de bar je najvyšší čas usporiadať kolaudáciu bytu.