„Uhryzne vás!“

Ale pes namiesto útoku začal Neznámeho olizovať.

„To nie je možné,“ čudoval sa majiteľ psa. „Akoby vás poznal.“

„Mňa majú psy radi,“ povedal Neznámy roztržito a rýchlo zmizol.

Keď túto príhodu porozprával doma žene, akoby ju to vôbec nezaskočilo. A pritom dobre vedela, aký ostrý býva ich pes k cudzím ľuďom.

Ráno, krátko po odchode do práce, objavil sa v ich byte Neznámy. Dal psovi maškrtu a potom sa so ženou zatvoril do spálne.

V ten deň to bola jeho posledná jazda. Vo svojej obvyklej uniforme práve kontroloval lístky. Vlak náhle zabrzdil.

Keď dobehol k rušňu, uvidel na koľajniciach ležať nehybné telo. Stačil mu len krátky pohľad, aby toho Zrazeného spoznal.

„Bol to ten istý chlap, ktorého náš vlčiak olizoval v parku,“ povedal doma žene.

Nečakal, že ju to natoľko rozruší.

„Sedí tu vôbec niekto, kto ho volil? Nikto. Tak o čom to hovoríš?“

„Poviem ti, čo je zač.“

„Nechcem to vedieť.“

„V skratke…“

„Haló! Povedala, že to nechce vedieť.“

„Prosím vás. Môžeme sa pri nedeľnom obede baviť o niečom inom, než o politike?“

„Tak zmeň tému.“

„A čo tá tvoja kolonoskopia, Dušan?“

Ostatní členovia ho zastihli v momente, keď prežúval posledný kúsok.
„Kde je predseda?“ spýtali sa.
„Neviem,“ odpovedal s plnými ústami. „Teraz tu bol.“
Poobzerali sa a išli ho hľadať.

„Fuj!“ odgrgol si nažraný. „Akurát dnes si musel vziať tú odpornú semišovú kravatu.“

Maminka sa vyklonila z okna a zavolala na syna.

“Jakub! Poď už domov.”

O päť minút sa do bytu dovalilo asi dvadsať deciek. Tatinko čítajúc na gauči noviny prevrátil list a ledabolo povedal.

“Hovoril som ti, aby sme mu dali trochu originálnejšie meno.”

prišiel na svet narodením. Na svoju dobu prežil pomerne dlhý život. A napokon zomrel na smrť.

Po dvojmesačnej tour de bar je najvyšší čas usporiadať kolaudáciu bytu.

Pristavili sa pri ňom a chceli si urobiť spoločnú fotku. Vypýtal si desať eur. A oni zaplatili.

Ktosi mu zaklopal na dvere. Skutočný spevák! Donieslo sa mu, že sa necháva fotiť s fanúšikmi za desinu. Povedal svojmu dvojníkovi, povolaním vodár, nech odteraz pýta dvacku a polovicu mu posiela.

Vodár skúsil, a ľudia radi zaplatili.

Jedného dňa prišli producenti a povedali, že spevák sa predávkoval. Zobrali vodára do štúdia, aby im zaspieval.

„Horšie, jak ten pred ním,“ dumá prvý producent.

„Ale zase lepšie jak ten prvý,“ vraví druhý. „No nič, povieme, že sa vrátil ku koreňom.“

A zase bol z toho veľký hit.

A tu manžel zistil, že jeho žena nekráča s ním. Obzrie sa a vidí, ako odchádza s davom svadobčanov.
„Idem sa dať do kostýmu!“ kričí manželka.

Manžel sa vrátil do miestnosti, v ktorej pred tým bola hostina. Zrazu bola plná postelí, a v nich muži onanujúci pod perinou.

Zjavila sa cudzia žena. Bola nahá, blondína, a spýtala sa:
„Je tu niekto nahý?“
„No predsa ty,“ odpovedal manžel, a blondína odišla za iným.

Nakoniec našiel manželku na cudzej záhrade. Cez plot jej vraví, aby už išla, ale ona, že ešte musí čosi dokončiť.

V tomto momente manžel precitol a začal si vyzliekať tričko a trenírky.
Žena sa na to zobudí a pýta sa:
„Čo robíš?“
„Musíme sa okamžite pomilovať, inak sa rozvedieme.“

Konečne chápem symboliku zaváraninových fliaš v starých slovenských filmoch. My sme národ, ktorý si vie riadne zavariť.

Čakal som, že to príde. Odkedy ma sem zavreli, zízal na mňa v jednom kuse.

„Tvoje lieky. Sú to len cukríky.“

Zaviedol som ho ku skrinke so spoločenskými hrami. Jedine tu sme mali trochu súkromia.

„Ako je možné, že ti dávajú cukríky?“

„Som tu dobrovoľne.“

Trhlo mu okom. A po chvíli dodal:

„Tak vitaj v klube.“