Pristavili sa pri ňom a chceli si urobiť spoločnú fotku. Vypýtal si desať eur. A oni zaplatili.

Ktosi mu zaklopal na dvere. Skutočný spevák! Donieslo sa mu, že sa necháva fotiť s fanúšikmi za desinu. Povedal svojmu dvojníkovi, povolaním vodár, nech odteraz pýta dvacku a polovicu mu posiela.

Vodár skúsil, a ľudia radi zaplatili.

Jedného dňa prišli producenti a povedali, že spevák sa predávkoval. Zobrali vodára do štúdia, aby im zaspieval.

„Horšie, jak ten pred ním,“ dumá prvý producent.

„Ale zase lepšie jak ten prvý,“ vraví druhý. „No nič, povieme, že sa vrátil ku koreňom.“

A zase bol z toho veľký hit.

A tu manžel zistil, že jeho žena nekráča s ním. Obzrie sa a vidí, ako odchádza s davom svadobčanov.
„Idem sa dať do kostýmu!“ kričí manželka.

Manžel sa vrátil do miestnosti, v ktorej pred tým bola hostina. Zrazu bola plná postelí, a v nich muži onanujúci pod perinou.

Zjavila sa cudzia žena. Bola nahá, blondína, a spýtala sa:
„Je tu niekto nahý?“
„No predsa ty,“ odpovedal manžel, a blondína odišla za iným.

Nakoniec našiel manželku na cudzej záhrade. Cez plot jej vraví, aby už išla, ale ona, že ešte musí čosi dokončiť.

V tomto momente manžel precitol a začal si vyzliekať tričko a trenírky.
Žena sa na to zobudí a pýta sa:
„Čo robíš?“
„Musíme sa okamžite pomilovať, inak sa rozvedieme.“

Konečne chápem symboliku zaváraninových fliaš v starých slovenských filmoch. My sme národ, ktorý si vie riadne zavariť.

Čakal som, že to príde. Odkedy ma sem zavreli, zízal na mňa v jednom kuse.

„Tvoje lieky. Sú to len cukríky.“

Zaviedol som ho ku skrinke so spoločenskými hrami. Jedine tu sme mali trochu súkromia.

„Ako je možné, že ti dávajú cukríky?“

„Som tu dobrovoľne.“

Trhlo mu okom. A po chvíli dodal:

„Tak vitaj v klube.“

„Vyše roka držal hladovku za svoju vlasť a potom pri ňom ktosi spomenul segedínsky guláš.“

Odohrávala sa, ako už zvyčajne, medzi latexovými hlavami, končatinami a ďalšími časťami tela.

Mali tam aj verné repliky bonsajov.

A z posledného nakrúcania jablko v nadrozmernej veľkosti.

On sa počas hádky pokúšal opraviť zasekávajúci mechanizmus na veste, ktorá sa používala v scénach s obesencami.

Navliekol si ju, okolo krku nasadil slučku a vyliezol na stoličku.

Ona mu pri odchode stoličku odkopla, ešte čosi vyštekla, a zabuchla za sebou dvere.

Zostal tam visieť, a keďže mechanizmus na veste stále nefungoval, visel tam, až kým…

…nezaspal.

Navštívila ich suseda, zvyknutá tam vliezť hoc aj o polnoci.

Chcela si, ako obvykle, niečo požičať.

Pohľad na obesenca jej vyrazil dych. Nebadane sa hompáľal so zvesenou hlavou a z úst mu vytekala slina.

Tak a je to tu, pomyslela si. Dalo sa to čakať, veď sa len hádali.

Akonáhle z nej opadol prvotný šok, začala sliediť po miestnosti.

Obesenca zobudil šramot. Otvoril oči a uvidel susedu, kutrať sa im vo veciach.

Počkal si.

Suseda s plnou náručou išla okolo, keď ju zrazu kopli nohy obesenca. V infarktových stavoch upustila všetko, čo niesla, a s krikom utiekla.

Historka so susedou mala trojitý happyend.

On sa udobril s ňou.

Suseda k nim už nikdy nevkročila.

A podarilo sa opraviť aj ten zaseknutý mechanizmus.

„Čo ti to napadlo?“
„Len tak.“
„Na, daj si koláč.“
„Taký veľký? To nezjem.“
„Ale zješ. Hlavne pomaly. Aby ti nebolo ťažko.“
„Dojem si ho potom.“
„Kedy potom? Nevymýšľaj.“
„Tak si ho zoberiem so sebou.“
„Nevidíš tú ceduľu, zákaz vynášania jedla?“
„Ale ja teraz naozaj nemám chuť.“
„Ako chceš, ale neskôr už možno nebude.“

Aj moja žena tam bola. Ostatných si nepamätám.

Všetci sme sa pozerali na bielu hus, ktorá vyzerala, že každú chvíľu porodí.

„Veď je len vo štvrtom mesiaci,“ povedal jeden z tých, čo si ich nepamätám.

V tom začala hus rodiť. A skutočne, behom krátkej chvíle vyvrhla na svet dieťa.

Malo hnedé vlasy, čo nás všetkých udivilo. Z akéhosi dôvodu sme čakali, že bude ryšavé.

Chlapec sa okamžite postavil na nohy a prišiel za mnou. Mal peknú atletickú postavu, široké ramená.

Usmial sa na mňa. Zreteľne som videl jeho biele zuby.

Povedal mi. „Som pripravený, otec.“

a odvtedy ho už nikto nevidel.

Keď som bol malý, mojej mame došla čokoláda. Povedala, že si odskočí do obchodu. A bola navždy preč.

Predstavoval som si obchod s dvoma nekonečnými zástupmi ľudí. V jednom stál dedo a v druhom mama, a čakali, až prídu na rad.

Nefajčím a sladké moc nemusím.

Nakupujem online.

A nerád čakám, až ma niekto obslúži.