Režisér zakričal STOP a odmietol ďalej točiť.

Produkcia vyslala piatich ľudí, ktorí chodili od dverí k dverám a pýtali sa:

„Prepáčte, ale ten zvuk cirkulárky ide od vás?“

Nechápali, krútili hlavami, podaktorí ani neotvorili.

Po pol hodine hľadania zazvonil vedúcej výroby telefón.

„Tak sme ju našli, ale ten pán ju nechce vypnúť.“

„Povedz, že mu zaplatíme.“

„Nezáujem. Toto je vraj jediný deň, kedy má čas popíliť si drevo.“

Vedúca nervy. Pozrela na štáb a dostala nápad.

Natáčanie pokračovalo.

Vždy, keď padla stopka, do telefónu zahlásili:

„Môže.“

Po chvíli sa z diaľky ozvala cirkulárka.

Keď bolo všetko pripravené na nový záber, vedúca dala pokyn:

„Ideme ostrú.“

A cirkulárka stíchla.

Takto to pokračovalo celý deň.

Ale nakoniec sa to podarilo. Natočila sa aj nová epizóda seriálu, aj drevo bolo popílené.

Poznáte to.

Dlhú dobu pracujete. Snažíte sa. Čakáte. Potom sa vám otvoria dvere a vašou jedinou úlohou je nimi prejsť.

Ale čo urobím ja?

Vrazím do zárubne.

Poviem vám, opečiatkoval som už mnoho zárubní.

Ale verím, že jedného dňa, možno už zajtra (budem realista a radšej napíšem, že v tomto storočí), sa tie dvere znova otvoria, a ja nimi prejdem bez najmenšieho zaváhania.

A potom …

… neviem,

ale dám vedieť.

Do banky vtrhnú maskovaní, ozbrojení muži, a skríknu:

„Toto je prepadnutie! Všetci na zem!“

„No super. A teraz to môžeme ísť znova!“ rozčúli sa režisér a hodí scenár o zem. „Haló! Produkcia. To nemáte nikoho vonku?“

Na to konto sa ozve vedúca výroby.

„Janko!“

Plackák Janko predstúpi pred lupičov a začne ich posielať preč.

„Musíte odísť. My tu teraz točíme.“

Zmätení lupiči pozerajú po pľaci. Kamera, jazda, svetlá. Šéf lupičov odstrčí placáka a kričí znova:

„Vravím, že ste prepadnutí!“

„A ja vravím, že von!“ opäť sa ozve vedúca výroby. „Máme dve hodiny sklz. Príďte si kradnúť potom.“

Lupič nevie ako ďalej, a tak vystrelí do plafónu.

„Do frasa, chlapi! Nestrieľajte mi tu!“ ohradí sa zvukár so slúchadlami na ušiach. „Viete, ako to je počuť?“

Lupiči nervózne prešľapujú na mieste, obzerajú sa, nikto si ich viac nevšíma.

„Tak ideme!“ zavelí režisér. „Zvuk?“

„Zvuk beží.“

„Kamera?“

„Kamera beží.“

„Klap.“

„Stojeden po šieste.“

„A akcia!“

Pán Kvasinka čakal na príležitosť zapojiť sa do procesu výroby piva. Ale pri preventívke mu lekár s poľutovaním oznámil, že produkuje minimum alkoholu. Vlastne sa ukázalo, že neprodukuje žiaden. Bolo pochopiteľné, že pán Kvasinka upadol do hlbokej depresie.

Jedného dňa ho navštívili akýsi švajčiarski vedci a tvrdili, že majú riešenie jeho problému.

„Potrebujeme vás,“ povedali mu v laboratóriu.

Pán Kvasinka pochyboval, že by niekomu mohlo chutiť pivo bez alkoholu. Bol pripravený odmietnuť, ale do jeho života vstúpila láska. Stretol ju cestou z labáku. Trpela rovnakou poruchou ako on, no vôbec si to tak nebrala. Naopak, tešila sa zo svojej výnimočnosti.

Šialene sa do seba zamilovali a spoločne skočili do procesu kvasenia.

A bol z toho obrovský hit.

Všetky stoly boli prázdne, až na jeden. Sedela za ním jeho priateľka a bavila sa s kamoškou. Pozdravil ich a šiel si na bar objednať pitie. Zatiaľ čo mu barman čapoval pivo, otočil sa a znova pozeral po prázdnom podniku.

„O čom sa bavíte?“ spýtal sa dievčat, keď si k nim prisadol.

„Vedel si, že tu pôvodne bola chemická odborná škola?“ povedala jeho priateľka prekvapene.

Preglgol a osvietene povedal:

„Od prvej chvíle si hovorím, kam sa asi tak všetci vyparili?“

A hneď sa zamiloval. Po zotmení sa do nich vkrádal a bral si, čo sa mu páčilo. Takto to pokračovalo každý večer, až do momentu než si uvedomil, že kradne vo vlastnej domácnosti.

Dlhé nohy, štíhli pás a široké ramená. Ženy na ňom mohli oči nechať, muži sa mu naopak vyhýbali.

Potom sa čosi zmenilo.

Tí praví hrdinovia zachraňovali dažďové pralesy a zlatokopovia dolovali akési bitcoiny. Dostal z toho depku. Sedel, zízal do prázdna a žral.

Po dlhej dobe sa začalo schyľovať k riadnej prestrelke. V rozhodujúcej chvíli siahol po zbrani, no zavadil o prevísajúce boky.

A to bol definitívny koniec obávaného pištoľníka.

Dvaja chlapíci idúc z krčmy, odskočili si ku smetiakom na malú. Pri tej príležitosti povedal jeden druhému:

„Stavím sa, že tam nestrčíš hlavu.“

Druhý si premeral otvor na fľaše.

„Tak sleduj.“

A vrazil ju tam.

Ten prvý v panike, že nevedel kamošovi pomôcť dostať sa von, bežal po pomoc.

Po chvíli začul chlapík s hlavou v kontajneri kroky.

„To si ty?“ spýtal sa.

Ticho.

V tom mu ten tichý neznámy siahol do nohavíc a obral ho o peniaze aj mobil, a zutekal preč.

Chudáka našli až ráno smetiari.

Miestne noviny neskôr vyzvali občanov, aby nestrkali hlavy do kontajnerov na fľaše. Je to nebezpečné a smetiari s tým majú opletačky.

Myslíte, že to pomohlo?

„Chceme, aby ste nás zosobášili,“ povedal muž rozhodne.

„Hneď v tejto chvíli?“ spýtal sa pobavene kňaz.

Muž s vážnou tvárou prikývol.

„Ale vážení,“ usmial sa služobník Boží, „nie sme predsa v Las Vegas.“

S mužom to vôbec nehlo.

„Najbližší voľný termín máme až v októbri,“ vysvetlil kňaz. „Navyše. Musíte absolvovať predmanželskú náuku.“

Muž sa zamračil. S odpoveďou nebol spokojný.

„Môžem si tu niekde odskočiť?“

„Posledné dvere na konci chodby.“

Kňaz a mladá žena ostali sami.

„Prosím, pomôžte mi. On je hotový blázon. Len včera sme sa zoznámili a už si ma chce vziať.“

„Ale to je v poriadku,“ povedal kňaz prívetivo.

„Nie je. Som vydatá a mám dve deti.“

„Slečna, vlastne pani, to má byť nejaký žart?“

„Čo vám mám povedať? Vždy naletím nejakému romantikovi.“

Vstala a chystala sa odísť.

„Kam idete?“

„Čo ste si mysleli, že si ho naozaj vezmem? Vy ste dobrý,“ schuti sa zasmiala.

„Ale čo mu mám povedať?“

„Vy už si nejako poradíte,“ dodala a odišla.

O päť minút neskôr

Kňaz a muž spolu kráčali uličkou v kostole. Kňaz vysvetľoval:

„A vtedy sa otvorili nebesá a na zem zleteli anjeli, ktorí ju vyniesli až hore k Pánovi.“

„Nemôžem tomu uveriť,“ povedal muž. Bol to skutočný romantik.

„Medzi nami,” kňaz sa poobzeral a pokračoval, “už ma to ani neprekvapuje. U nás sú podobné zázraky na dennom poriadku.“

Muž len zadumane dodal:

„Od prvej chvíle som vedel, že je to svätica.“

Jedine mama mohla vedieť, kam zmizol. A aj vedela.

“Dala som ho otcovi.”

„Otcovi?! A načo?“ rozčuľoval sa. „Načo bude otcovi opasok?!“

Počas toho, ako jej nadával, vkradlo sa do jeho podvedomia slovo ZRADA!

Zlosť a krivda ho neopúšťali ani počas pohrebu. Všetci mali opasky, ešte aj ten mŕtvy ho mal. JEHO!!! opasok.

„Nedá pokoj ani v truhle,“ vravel si v duchu, miesto toho, aby smútil nad stratou otca.

Nemohol si pomôcť, cítil sa menejcenne. Akoby vlastníctvo opasku určovalo, kto je a kto nie je riadny chlap. Ale povedal si, že sa nenechá zlomiť.

Na druhý deň, hneď ako vstal z postele, šiel do galantérie a na protest si kúpil riadne traky.