„Vyše roka držal hladovku za svoju vlasť a potom pri ňom ktosi spomenul segedínsky guláš.“

Odohrávala sa, ako už zvyčajne, medzi latexovými hlavami, končatinami a ďalšími časťami tela.

Mali tam aj verné repliky bonsajov.

A z posledného nakrúcania jablko v nadrozmernej veľkosti.

On sa počas hádky pokúšal opraviť zasekávajúci mechanizmus na veste, ktorá sa používala v scénach s obesencami.

Navliekol si ju, okolo krku nasadil slučku a vyliezol na stoličku.

Ona mu pri odchode stoličku odkopla, ešte čosi vyštekla, a zabuchla za sebou dvere.

Zostal tam visieť, a keďže mechanizmus na veste stále nefungoval, visel tam, až kým…

…nezaspal.

Navštívila ich suseda, zvyknutá tam vliezť hoc aj o polnoci.

Chcela si, ako obvykle, niečo požičať.

Pohľad na obesenca jej vyrazil dych. Nebadane sa hompáľal so zvesenou hlavou a z úst mu vytekala slina.

Tak a je to tu, pomyslela si. Dalo sa to čakať, veď sa len hádali.

Akonáhle z nej opadol prvotný šok, začala sliediť po miestnosti.

Obesenca zobudil šramot. Otvoril oči a uvidel susedu, kutrať sa im vo veciach.

Počkal si.

Suseda s plnou náručou išla okolo, keď ju zrazu kopli nohy obesenca. V infarktových stavoch upustila všetko, čo niesla, a s krikom utiekla.

Historka so susedou mala trojitý happyend.

On sa udobril s ňou.

Suseda k nim už nikdy nevkročila.

A podarilo sa opraviť aj ten zaseknutý mechanizmus.

„Čo ti to napadlo?“
„Len tak.“
„Na, daj si koláč.“
„Taký veľký? To nezjem.“
„Ale zješ. Hlavne pomaly. Aby ti nebolo ťažko.“
„Dojem si ho potom.“
„Kedy potom? Nevymýšľaj.“
„Tak si ho zoberiem so sebou.“
„Nevidíš tú ceduľu, zákaz vynášania jedla?“
„Ale ja teraz naozaj nemám chuť.“
„Ako chceš, ale neskôr už možno nebude.“

Aj moja žena tam bola. Ostatných si nepamätám.

Všetci sme sa pozerali na bielu hus, ktorá vyzerala, že každú chvíľu porodí.

„Veď je len vo štvrtom mesiaci,“ povedal jeden z tých, čo si ich nepamätám.

V tom začala hus rodiť. A skutočne, behom krátkej chvíle vyvrhla na svet dieťa.

Malo hnedé vlasy, čo nás všetkých udivilo. Z akéhosi dôvodu sme čakali, že bude ryšavé.

Chlapec sa okamžite postavil na nohy a prišiel za mnou. Mal peknú atletickú postavu, široké ramená.

Usmial sa na mňa. Zreteľne som videl jeho biele zuby.

Povedal mi. „Som pripravený, otec.“

a odvtedy ho už nikto nevidel.

Keď som bol malý, mojej mame došla čokoláda. Povedala, že si odskočí do obchodu. A bola navždy preč.

Predstavoval som si obchod s dvoma nekonečnými zástupmi ľudí. V jednom stál dedo a v druhom mama, a čakali, až prídu na rad.

Nefajčím a sladké moc nemusím.

Nakupujem online.

A nerád čakám, až ma niekto obslúži.

Režisér zakričal STOP a odmietol ďalej točiť.

Produkcia vyslala piatich ľudí, ktorí chodili od dverí k dverám a pýtali sa:

„Prepáčte, ale ten zvuk cirkulárky ide od vás?“

Nechápali, krútili hlavami, podaktorí ani neotvorili.

Po pol hodine hľadania zazvonil vedúcej výroby telefón.

„Tak sme ju našli, ale ten pán ju nechce vypnúť.“

„Povedz, že mu zaplatíme.“

„Nezáujem. Toto je vraj jediný deň, kedy má čas popíliť si drevo.“

Vedúca nervy. Pozrela na štáb a dostala nápad.

Natáčanie pokračovalo.

Vždy, keď padla stopka, do telefónu zahlásili:

„Môže.“

Po chvíli sa z diaľky ozvala cirkulárka.

Keď bolo všetko pripravené na nový záber, vedúca dala pokyn:

„Ideme ostrú.“

A cirkulárka stíchla.

Takto to pokračovalo celý deň.

Ale nakoniec sa to podarilo. Natočila sa aj nová epizóda seriálu, aj drevo bolo popílené.

Poznáte to.

Dlhú dobu pracujete. Snažíte sa. Čakáte. Potom sa vám otvoria dvere a vašou jedinou úlohou je nimi prejsť.

Ale čo urobím ja?

Vrazím do zárubne.

Poviem vám, opečiatkoval som už mnoho zárubní.

Ale verím, že jedného dňa, možno už zajtra (budem realista a radšej napíšem, že v tomto storočí), sa tie dvere znova otvoria, a ja nimi prejdem bez najmenšieho zaváhania.

A potom …

… neviem,

ale dám vedieť.

Do banky vtrhnú maskovaní, ozbrojení muži, a skríknu:

„Toto je prepadnutie! Všetci na zem!“

„No super. A teraz to môžeme ísť znova!“ rozčúli sa režisér a hodí scenár o zem. „Haló! Produkcia. To nemáte nikoho vonku?“

Na to konto sa ozve vedúca výroby.

„Janko!“

Plackák Janko predstúpi pred lupičov a začne ich posielať preč.

„Musíte odísť. My tu teraz točíme.“

Zmätení lupiči pozerajú po pľaci. Kamera, jazda, svetlá. Šéf lupičov odstrčí placáka a kričí znova:

„Vravím, že ste prepadnutí!“

„A ja vravím, že von!“ opäť sa ozve vedúca výroby. „Máme dve hodiny sklz. Príďte si kradnúť potom.“

Lupič nevie ako ďalej, a tak vystrelí do plafónu.

„Do frasa, chlapi! Nestrieľajte mi tu!“ ohradí sa zvukár so slúchadlami na ušiach. „Viete, ako to je počuť?“

Lupiči nervózne prešľapujú na mieste, obzerajú sa, nikto si ich viac nevšíma.

„Tak ideme!“ zavelí režisér. „Zvuk?“

„Zvuk beží.“

„Kamera?“

„Kamera beží.“

„Klap.“

„Stojeden po šieste.“

„A akcia!“

Pán Kvasinka čakal na príležitosť zapojiť sa do procesu výroby piva. Ale pri preventívke mu lekár s poľutovaním oznámil, že produkuje minimum alkoholu. Vlastne sa ukázalo, že neprodukuje žiaden. Bolo pochopiteľné, že pán Kvasinka upadol do hlbokej depresie.

Jedného dňa ho navštívili akýsi švajčiarski vedci a tvrdili, že majú riešenie jeho problému.

„Potrebujeme vás,“ povedali mu v laboratóriu.

Pán Kvasinka pochyboval, že by niekomu mohlo chutiť pivo bez alkoholu. Bol pripravený odmietnuť, ale do jeho života vstúpila láska. Stretol ju cestou z labáku. Trpela rovnakou poruchou ako on, no vôbec si to tak nebrala. Naopak, tešila sa zo svojej výnimočnosti.

Šialene sa do seba zamilovali a spoločne skočili do procesu kvasenia.

A bol z toho obrovský hit.