„Prosím?“

„Už netreba viac prosiť. Vaša žiadosť bola schválená.“

Bola to celkom slušná pracovná pozícia, nesľubovala veľké peniaze, ale zato ponúkala mnoho nových skúseností. Rozhodol som sa, že tomu dám šancu, a keď to nevyjde, stále sa môžem vrátiť k tomu nápadu s útesom.

Prvé dva týždne sa skoro nič nedialo. Potom prišla prvá verejná prezentácia. Po pár úvodných slovách na mňa opäť doľahla úzkosť, začal som pociťovať závrat, potiť sa a čosi nezmyselné brblať.

„Prepáčte,“ povedal som napokon celkom zreteľne a zmizol z pódia. Bola mi hrozná zima.

Vo výsledku sa ukázalo, že to nebola až taká tragédia. Ľudia z umeleckých kruhov boli zvyknutí na omnoho horšie výstupy. Ale mňa moje zlyhanie utvrdilo v tom, že vo mne ešte stále nie je čo zapáliť.

Poďakoval som sa za prejavenú dôveru a vrátil sa k samému okraju útesu. Bol príjemný jesenný deň, svietilo slnko, fúkal priaznivý vietor.

A tak som skočil.

Vznášať sa vo vzduchu, i keď vás ťažia všetky možné pocity, výčitky svedomia či starosti, je v celku príjemná vec. Vždy som chcel vyskúšať paragliding, ale nikdy som sa k tomu neodhodlal. Tak prečo nie teraz, keď nie je nič lepšie na robote? Možno, až sa trochu prevetrám a vrátim nohami na zem, budem môcť pokračovať. A keď nie, vyšplhám sa znova na samý okraj útesu a dám si to ešte raz.

Chcel sa len hrať.

Neoblomný otec naložil zviera do auta a vysadil ho v lese. Navrátivší sa domov nemohol uveriť, s kým sa to deti hrajú. S Hepom! Na druhý deň zašiel do lesa o čosi hlbšie. No pri návrate už z príjazdovej cesty videl, ako pes sedí na priedomí a škriabe si hlavu. Do tretice si nazul vysoké gumáky a vzal Hepa na miesto, kam ľudská noha možno jakživ nevkročila. Prebrodil sa žaburinou so psom v náruči, našiel padnutý strom, a tam Hepa opustil. Ešte hodnú chvíľu sa otáčal a zisťoval, či nejde za ním. Hepo poslušne sedel s vyplazeným jazykom.

Otec späť k autu už nikdy netrafil.

Mama vyšla z domu, skontrolovať, čo je to za krik. Keď uvidela svoje ratolesti hrajúce sa s Hepom, usmiala sa. Sadla si na schodík a čakala na muža. Hodinu, dve, ocka nikde. Zotmelo sa. Keď ho ani ráno nenašla v posteli, vyhlásila po ňom pátranie.

Jediné šťastie, že pri ňom stáli jeho dvaja verní kamoši. Našli si prázdne kupé, posadili ho k oknu a pre istotu zakryli kabátom.

V Pardubiciach pristúpil muž. Cestoval s veľkým kufrom, pomohli mu ho vyložiť do batožinového priestoru.

Pri Olomouci dostali chuť na cigaretu.

„Prosím, nerušte ho. Má za sebou ťažký deň,“ povedal jeden a spolu s kamarátom opustili kupé.

Muž sa z neznámych dôvodov pokúsil zložiť kufor. Vlak náhle pribrzdil. Kufor vyletel, udrel spiaceho do hlavy, ten sa zvalil na zem.

„Prepáčte. Nebola to moja chyba. To ten vlak…“

Spiaci bol mŕtvolne studený a bledý, vôbec nedýchal. V panike mužovi napadlo jediné, vystrčiť telo von oknom.

Dvojica sa vrátila a našla v kupé iba jediného cestujúceho. Čítal si knihu.

„Váš kamarát sa zobudil a pýtal sa, kde ste. Tak som ho poslal za vami.“

Vysvetlil muž a prehodil list.

Našli ich napríklad v mletej paprike, kakau, dokonca aj v chlebníku. Manžel si jedno ráno všimol, ako sa potulujú okolo chladničky. Odtiahol ju a našiel v stene dieru, bolo cez ňu vidieť do kuchyne susedného bytu.

Za jedálenským stolom sedela päť členná švábia rodinka a hrala scrabble.

Manžel v šoku ustúpil do obývačky, zviezol sa na gauč a do príchodu manželky sa vôbec nepohol.
„Asi som už na to prišiel,“ prehovoril na manželku, keď vošla do dverí. „Máme za susedov švábov.“
Manželka sa zamyslela a povedala:
„No áno, susedské vzťahy sú plné metafor.“