Dvaja chlapíci idúc z krčmy, odskočili si ku smetiakom na malú. Pri tej príležitosti povedal jeden druhému:

„Stavím sa, že tam nestrčíš hlavu.“

Druhý si premeral otvor na fľaše.

„Tak sleduj.“

A vrazil ju tam.

Ten prvý v panike, že nevedel kamošovi pomôcť dostať sa von, bežal po pomoc.

Po chvíli začul chlapík s hlavou v kontajneri kroky.

„To si ty?“ spýtal sa.

Ticho.

V tom mu ten tichý neznámy siahol do nohavíc a obral ho o peniaze aj mobil, a zutekal preč.

Chudáka našli až ráno smetiari.

Miestne noviny neskôr vyzvali občanov, aby nestrkali hlavy do kontajnerov na fľaše. Je to nebezpečné a smetiari s tým majú opletačky.

Myslíte, že to pomohlo?

„Chceme, aby ste nás zosobášili,“ povedal muž rozhodne.

„Hneď v tejto chvíli?“ spýtal sa pobavene kňaz.

Muž s vážnou tvárou prikývol.

„Ale vážení,“ usmial sa služobník Boží, „nie sme predsa v Las Vegas.“

S mužom to vôbec nehlo.

„Najbližší voľný termín máme až v októbri,“ vysvetlil kňaz. „Navyše. Musíte absolvovať predmanželskú náuku.“

Muž sa zamračil. S odpoveďou nebol spokojný.

„Môžem si tu niekde odskočiť?“

„Posledné dvere na konci chodby.“

Kňaz a mladá žena ostali sami.

„Prosím, pomôžte mi. On je hotový blázon. Len včera sme sa zoznámili a už si ma chce vziať.“

„Ale to je v poriadku,“ povedal kňaz prívetivo.

„Nie je. Som vydatá a mám dve deti.“

„Slečna, vlastne pani, to má byť nejaký žart?“

„Čo vám mám povedať? Vždy naletím nejakému romantikovi.“

Vstala a chystala sa odísť.

„Kam idete?“

„Čo ste si mysleli, že si ho naozaj vezmem? Vy ste dobrý,“ schuti sa zasmiala.

„Ale čo mu mám povedať?“

„Vy už si nejako poradíte,“ dodala a odišla.

O päť minút neskôr

Kňaz a muž spolu kráčali uličkou v kostole. Kňaz vysvetľoval:

„A vtedy sa otvorili nebesá a na zem zleteli anjeli, ktorí ju vyniesli až hore k Pánovi.“

„Nemôžem tomu uveriť,“ povedal muž. Bol to skutočný romantik.

„Medzi nami,“ kňaz sa poobzeral a pokračoval, „už ma to ani neprekvapuje. U nás sú podobné zázraky na dennom poriadku.“

Muž len zadumane dodal:

„Od prvej chvíle som vedel, že je to svätica.“

Jedine mama mohla vedieť, kam zmizol. A aj vedela.

„Dala som ho otcovi.“

„Otcovi?! A načo?“ rozčuľoval sa. „Načo bude otcovi opasok?!“

Počas toho, ako jej nadával, vkradlo sa do jeho podvedomia slovo ZRADA!

Zlosť a krivda ho neopúšťali ani počas pohrebu. Všetci mali opasky, ešte aj ten mŕtvy ho mal. JEHO!!! opasok.

„Nedá pokoj ani v truhle,“ vravel si v duchu, miesto toho, aby smútil nad stratou otca.

Nemohol si pomôcť, cítil sa menejcenne. Akoby vlastníctvo opasku určovalo, kto je a kto nie je riadny chlap. Ale povedal si, že sa nenechá zlomiť.

Na druhý deň, hneď ako vstal z postele, šiel do galantérie a na protest si kúpil riadne traky.

A čo bolo horšie, na stole nechali ležať aj lístky do divadla. K rodičom to bolo našťastie len na skok.

Manžel čakal na parkovisku, kým sa jeho žena vráti s náhradnými kľúčmi. Prišla so zlou správou:

„Mama je s nervami v koncoch. Práve zistila, že ju otec podvádza.“

Museli sa kvôli tomu rozdeliť. Ona ostala s mamou, manžel sa vrátil po lístky. Už ich mal v kapse, keď zazvonilo svokrove číslo. Akási cudzia ženská mu do telefónu hystericky nariekala, že s Ferim je zle. Nakoniec z toho mal Feri dvojitý bypass, a aby toho nebolo málo, manželom prepadli aj lístky do divadla.

Večer museli zase riešiť tú ošemetnú záležitosť s kľúčmi, tak ako už viackrát pred tým. Premýšľali, komu ďalšiemu by náhradné kľúče zverili do úschovy.

„Počuj,“ povedala žena, „a nedáme ich k tým novým susedom?“

Manžel chvíľu zauvažoval a napokon jej nápad zavrhol.

„Radšej nie, vyzerajú byť fakt milí.“

Keď si uvedomíme, že hrdina je tiež len obyčajný človek, bude ich medzi nami viac. Ak si uvedomíme to isté o zloduchoch, bude tých zlých naopak menej.

Nazrela do obývačky. Vták so žltým bruškom sedel na okne a usilovne ďobal do sieťky proti hmyzu. Odohnala ho. Dieru veľkú na dva prsty potom zalepila priesvitnou páskou. Keď vták priletel druhýkrát, stihla ho vyplašiť skôr než narobil ďalšiu škodu. Sadla si na gauč, počítač položila na kolená a po očku sledovala okno. Objavil sa znova a vyčkával na parapete. Inštinktívne si začala chrániť tehotenské bruško. Vták po chvíli odletel a už dal pokoj. V noci ju zobudil chlad, musela vstať, čo jej v tomto štádiu tehotenstva robilo značný problém. V obývačke našla okno otvorené dokorán a v sieťke dieru veľkú ako päsť. S kuchynským nožom v ruke skontrolovala každú izbu, vtáka nikde. Na druhý deň išla za doktorom a trvala na tom, aby jej urobil ultrazvuk. Jej zlá predtucha sa potvrdila, na monitore uvidela zobák, krídla a tenké nohy s pazúrikmi.

„To musí byť nejaký omyl,“ povedal doktor zachmúrene. „Zdá sa, že tam máte…“

„Vtáka,“ doplnila ho, nebol schopný to ani vysloviť. Položila si hlavu a zadumane dodala: „Som zvedavá, ako toto vysvetlím manželovi.“

Ako každý rok, aj teraz ma otec zobral na prechádzku. Mama ostala doma pripravovať štedrovečerný stôl. Počas prechádzky som otcovi povedal, že neverím na Deda Mráza. Už minulé Vianoce som tušil, že darčeky nenosí on, ale rodičia. Otec bol zaskočený, začal zahovárať. Povedal mi: „Len aby si nebol prekvapený, až prídeme domov.“ Keď sme sa vrátili z prechádzky, bol som prekvapený nielen ja, ale aj otec. Na gauči ležala mama s naozajstným Dedom Mrázom. Otec sa ho snažil chytiť, čo bol dobrý nápad, lebo by nám to nikto neuveril, lenže Dedo Mráz sa chytiť nenechal. Napriek tomu, že si jednou rukou držal gate, dokázal vyskočiť von oknom skôr než ho otec dostal. Som presvedčený, že už k nám nikdy viac nepríde, lebo sa mu otec vyhrážal. Úprimne, ani mi to nevadí. Stačí, keď viem, že skutočne existuje.

„Prosím?“

„Už netreba viac prosiť. Vaša žiadosť bola schválená.“

Bola to celkom slušná pracovná pozícia, nesľubovala veľké peniaze, ale zato ponúkala mnoho nových skúseností. Rozhodol som sa, že tomu dám šancu, a keď to nevyjde, stále sa môžem vrátiť k tomu nápadu s útesom.

Prvé dva týždne sa skoro nič nedialo. Potom prišla prvá verejná prezentácia. Po pár úvodných slovách na mňa opäť doľahla úzkosť, začal som pociťovať závrat, potiť sa a čosi nezmyselné brblať.

„Prepáčte,“ povedal som napokon celkom zreteľne a zmizol z pódia. Bola mi hrozná zima.

Vo výsledku sa ukázalo, že to nebola až taká tragédia. Ľudia z umeleckých kruhov boli zvyknutí na omnoho horšie výstupy. Ale mňa moje zlyhanie utvrdilo v tom, že vo mne ešte stále nie je čo zapáliť.

Poďakoval som sa za prejavenú dôveru a vrátil sa k samému okraju útesu. Bol príjemný jesenný deň, svietilo slnko, fúkal priaznivý vietor.

A tak som skočil.

Vznášať sa vo vzduchu, i keď vás ťažia všetky možné pocity, výčitky svedomia či starosti, je v celku príjemná vec. Vždy som chcel vyskúšať paragliding, ale nikdy som sa k tomu neodhodlal. Tak prečo nie teraz, keď nie je nič lepšie na robote? Možno, až sa trochu prevetrám a vrátim nohami na zem, budem môcť pokračovať. A keď nie, vyšplhám sa znova na samý okraj útesu a dám si to ešte raz.

Chcel sa len hrať.

Neoblomný otec naložil zviera do auta a vysadil ho v lese. Navrátivší sa domov nemohol uveriť, s kým sa to deti hrajú. S Hepom! Na druhý deň zašiel do lesa o čosi hlbšie. No pri návrate už z príjazdovej cesty videl, ako pes sedí na priedomí a škriabe si hlavu. Do tretice si nazul vysoké gumáky a vzal Hepa na miesto, kam ľudská noha možno jakživ nevkročila. Prebrodil sa žaburinou so psom v náruči, našiel padnutý strom, a tam Hepa opustil. Ešte hodnú chvíľu sa otáčal a zisťoval, či nejde za ním. Hepo poslušne sedel s vyplazeným jazykom.

Otec späť k autu už nikdy netrafil.

Mama vyšla z domu, skontrolovať, čo je to za krik. Keď uvidela svoje ratolesti hrajúce sa s Hepom, usmiala sa. Sadla si na schodík a čakala na muža. Hodinu, dve, ocka nikde. Zotmelo sa. Keď ho ani ráno nenašla v posteli, vyhlásila po ňom pátranie.

Jediné šťastie, že pri ňom stáli jeho dvaja verní kamoši. Našli si prázdne kupé, posadili ho k oknu a pre istotu zakryli kabátom.

V Pardubiciach pristúpil muž. Cestoval s veľkým kufrom, pomohli mu ho vyložiť do batožinového priestoru.

Pri Olomouci dostali chuť na cigaretu.

„Prosím, nerušte ho. Má za sebou ťažký deň,“ povedal jeden a spolu s kamarátom opustili kupé.

Muž sa z neznámych dôvodov pokúsil zložiť kufor. Vlak náhle pribrzdil. Kufor vyletel, udrel spiaceho do hlavy, ten sa zvalil na zem.

„Prepáčte. Nebola to moja chyba. To ten vlak…“

Spiaci bol mŕtvolne studený a bledý, vôbec nedýchal. V panike mužovi napadlo jediné, vystrčiť telo von oknom.

Dvojica sa vrátila a našla v kupé iba jediného cestujúceho. Čítal si knihu.

„Váš kamarát sa zobudil a pýtal sa, kde ste. Tak som ho poslal za vami.“

Vysvetlil muž a prehodil list.