Celý život sa obetoval za druhých, aby ho napokon zavesili za úd.

Po niekoľkých hodinách to úd nevydržal a odtrhol sa.

Keď sa po troch dňoch prebral, zistil, že ho pochovali bez údu.

Vstal a šiel si poň, lenže úd tam už nebol. A tak začal pátrať.

Ale nik mu nevedel povedať kto a za akým účelom si jeho úd odniesol.

A tak hľadal ďalej.

Od tej chvíle ubehlo dvetisíc rokov a ľudia neprestávajú hľadať. Niektorí sú presvedčení, že je to len legenda, no mnohí veria, že sa jedného dňa úd predsa len objaví…

Obvykle aj ich potomkovia prihodia jednu či dve vrstvy.

A raz za čas sa ukáže niekto, kto sa rozhodne všetko postrhávať. Vrstvu po vrstve, kúsok po kúsku, v potu tváre a s pochybnosťou, či sa na to predsa len nevykašle a nehodí tam ďalšiu tapetu…

Kamarát kamaráta mal starého otca a ten keď zomrel, odkázal vnukovi zbierku starých kukučkových hodín.

Vtom čase vnuk staval rodinný dom, a keďže ho pravidelné kukanie a zvonenie otravovalo, zabetónoval hodiny do základov.

Koniec.

Majster pokrúti hlavou nad absurdným konaním kamarátovho kamaráta, dá si posledný hlt kávy a vráti sa k práci.

No učeň si začína predstavovať, ako by ten príbeh mohol pokračovať ďalej…

Najskôr si chcel požičať kamoš. Bolo to cestou vo vlaku. Potom to bol niekto celkom cudzí. A do tretice si vypýtala desať eur moja nebohá teta. To už ma fakt dožralo a povedal som, že nie.

„To je v poriadku,“ začala ma teta upokojovať. „Keď nechceš, nemusíš byť nástrojom pozdvihnutia sebahodnotenia niekoho druhého.“

Netuším, ale sú chutné.

Nie som v stave písať inak, keďže géniom nie som, a kreténom sa nechcem stať.

Alebo aj. Lepšie je byť nechápavý ako nepochopený.

On zostal v dome s jednou kamoškou, ona sa zatiaľ pri bazéne rozprávala s druhou. O čom, nie je podstatné.

Keď sa pri bazéne minuli témy, zašli sa obe ženy pozrieť dovnútra.

Ich drahé polovičky z pohodlia gauča sledovali porno. A nie len tak hocijaké. Účinkujúci si v ňom namáčali svoje intímne partie do jedál od výmyslu sveta.

Žene z heterosexuálneho partnerstva sa to nepáčilo a nešlo jej do hlavy, prečo, teraz už v trojici, to pozerajú.

Najbeštiálnejšia situácia nastala okolo polnoci.

Po filme dostala trojica hrozný hlad, a tak sa premiestnili do kuchyne a začali variť. Trvalo im to tri hodiny, no keď skončili, dlhý dubový stôl bol do posledného centimetra zaprataný jedlom.

Sladké miešali so slaným, potom zase s kyslým. Zapíjali to rôznymi druhmi vína – na záver si dali portské.

„Viete, vždy, keď si prečítam jeho status, vo vrecku sa mi nožík otvára. A môžem ja za to, že akurát v tom momente električka prudko zabrzdila?“

tak aj cesta do neba býva niekedy lemovaná tými blbými.

Mandarínke.

Burských orieškoch.

Kokosových guličkách.

Som v špičke topánky našiel tento odkaz:

„Život nie je LEN,

život je AJ.“