Aj moja žena tam bola. Ostatných si nepamätám.

Všetci sme sa pozerali na bielu hus, ktorá vyzerala, že každú chvíľu porodí.

„Veď je len vo štvrtom mesiaci,“ povedal jeden z tých, čo si ich nepamätám.

V tom začala hus rodiť. A skutočne, behom krátkej chvíle vyvrhla na svet dieťa.

Malo hnedé vlasy, čo nás všetkých udivilo. Z akéhosi dôvodu sme čakali, že bude ryšavé.

Chlapec sa okamžite postavil na nohy a prišiel za mnou. Mal peknú atletickú postavu, široké ramená.

Usmial sa na mňa. Zreteľne som videl jeho biele zuby.

Povedal mi. „Som pripravený, otec.“

a odvtedy ho už nikto nevidel.

Keď som bol malý, mojej mame došla čokoláda. Povedala, že si odskočí do obchodu. A bola navždy preč.

Predstavoval som si obchod s dvoma nekonečnými zástupmi ľudí. V jednom stál dedo a v druhom mama, a čakali, až prídu na rad.

Nefajčím a sladké moc nemusím.

Nakupujem online.

A nerád čakám, až ma niekto obslúži.

Režisér zakričal STOP a odmietol ďalej točiť.

Produkcia vyslala piatich ľudí, ktorí chodili od dverí k dverám a pýtali sa:

„Prepáčte, ale ten zvuk cirkulárky ide od vás?“

Nechápali, krútili hlavami, podaktorí ani neotvorili.

Po pol hodine hľadania zazvonil vedúcej výroby telefón.

„Tak sme ju našli, ale ten pán ju nechce vypnúť.“

„Povedz, že mu zaplatíme.“

„Nezáujem. Toto je vraj jediný deň, kedy má čas popíliť si drevo.“

Vedúca nervy. Pozrela na štáb a dostala nápad.

Natáčanie pokračovalo.

Vždy, keď padla stopka, do telefónu zahlásili:

„Môže.“

Po chvíli sa z diaľky ozvala cirkulárka.

Keď bolo všetko pripravené na nový záber, vedúca dala pokyn:

„Ideme ostrú.“

A cirkulárka stíchla.

Takto to pokračovalo celý deň.

Ale nakoniec sa to podarilo. Natočila sa aj nová epizóda seriálu, aj drevo bolo popílené.

Poznáte to.

Dlhú dobu pracujete. Snažíte sa. Čakáte. Potom sa vám otvoria dvere a vašou jedinou úlohou je nimi prejsť.

Ale čo urobím ja?

Vrazím do zárubne.

Poviem vám, opečiatkoval som už mnoho zárubní.

Ale verím, že jedného dňa, možno už zajtra (budem realista a radšej napíšem, že v tomto storočí), sa tie dvere znova otvoria, a ja nimi prejdem bez najmenšieho zaváhania.

A potom …

… neviem,

ale dám vedieť.

Do banky vtrhnú maskovaní, ozbrojení muži, a skríknu:

„Toto je prepadnutie! Všetci na zem!“

„No super. A teraz to môžeme ísť znova!“ rozčúli sa režisér a hodí scenár o zem. „Haló! Produkcia. To nemáte nikoho vonku?“

Na to konto sa ozve vedúca výroby.

„Janko!“

Plackák Janko predstúpi pred lupičov a začne ich posielať preč.

„Musíte odísť. My tu teraz točíme.“

Zmätení lupiči pozerajú po pľaci. Kamera, jazda, svetlá. Šéf lupičov odstrčí placáka a kričí znova:

„Vravím, že ste prepadnutí!“

„A ja vravím, že von!“ opäť sa ozve vedúca výroby. „Máme dve hodiny sklz. Príďte si kradnúť potom.“

Lupič nevie ako ďalej, a tak vystrelí do plafónu.

„Do frasa, chlapi! Nestrieľajte mi tu!“ ohradí sa zvukár so slúchadlami na ušiach. „Viete, ako to je počuť?“

Lupiči nervózne prešľapujú na mieste, obzerajú sa, nikto si ich viac nevšíma.

„Tak ideme!“ zavelí režisér. „Zvuk?“

„Zvuk beží.“

„Kamera?“

„Kamera beží.“

„Klap.“

„Stojeden po šieste.“

„A akcia!“

Pán Kvasinka čakal na príležitosť zapojiť sa do procesu výroby piva. Ale pri preventívke mu lekár s poľutovaním oznámil, že produkuje minimum alkoholu. Vlastne sa ukázalo, že neprodukuje žiaden. Bolo pochopiteľné, že pán Kvasinka upadol do hlbokej depresie.

Jedného dňa ho navštívili akýsi švajčiarski vedci a tvrdili, že majú riešenie jeho problému.

„Potrebujeme vás,“ povedali mu v laboratóriu.

Pán Kvasinka pochyboval, že by niekomu mohlo chutiť pivo bez alkoholu. Bol pripravený odmietnuť, ale do jeho života vstúpila láska. Stretol ju cestou z labáku. Trpela rovnakou poruchou ako on, no vôbec si to tak nebrala. Naopak, tešila sa zo svojej výnimočnosti.

Šialene sa do seba zamilovali a spoločne skočili do procesu kvasenia.

A bol z toho obrovský hit.

Všetky stoly boli prázdne, až na jeden. Sedela za ním jeho priateľka a bavila sa s kamoškou. Pozdravil ich a šiel si na bar objednať pitie. Zatiaľ čo mu barman čapoval pivo, otočil sa a znova pozeral po prázdnom podniku.

„O čom sa bavíte?“ spýtal sa dievčat, keď si k nim prisadol.

„Vedel si, že tu pôvodne bola chemická odborná škola?“ povedala jeho priateľka prekvapene.

Preglgol a osvietene povedal:

„Od prvej chvíle si hovorím, kam sa asi tak všetci vyparili?“

A hneď sa zamiloval. Po zotmení sa do nich vkrádal a bral si, čo sa mu páčilo. Takto to pokračovalo každý večer, až do momentu než si uvedomil, že kradne vo vlastnej domácnosti.

Dlhé nohy, štíhli pás a široké ramená. Ženy na ňom mohli oči nechať, muži sa mu naopak vyhýbali.

Potom sa čosi zmenilo.

Tí praví hrdinovia zachraňovali dažďové pralesy a zlatokopovia dolovali akési bitcoiny. Dostal z toho depku. Sedel, zízal do prázdna a žral.

Po dlhej dobe sa začalo schyľovať k riadnej prestrelke. V rozhodujúcej chvíli siahol po zbrani, no zavadil o prevísajúce boky.

A to bol definitívny koniec obávaného pištoľníka.