„Tie moderné technológie sú neskutočné,“ pochvaľoval si. „Kým neprišli tieto nové budíky, vždy som dokázal zaspať.“

„A čo sa vám snívalo?“ spýtala sa Portugalka.

„Že som zmeškal lietadlo.“

Obaja sa na tom zasmiali.

„Mne zase, že ma učiteľka vyvolala pred tabuľu.“

Zaznela výzva pre cestujúcich do Frankfurtu.

Dopil kávu a vstal.

„Nepripadá vám zvláštne,“ nadhodila Portugalka. „Že sa dnes ľudia málo rozprávajú o svojich snoch?“

Pousmial sa. „Ďakujem, že ste sa podelila.“

„Počkajte.“

Podala mu vizitku.

„Ak sa niekedy zastavíte v Lisabone.“

Zaznela posledná výzva.

Nerád, ale musel sa rozlúčiť. No už v lietadle sa rozhodol, že jej zavolá hneď ako pristane. Do mobilu naťukal číslo z vizitky a stlačil zelenú ikonku.

Zvonilo to

a zvonilo

zvonilo

zvonilo

zvonilo

…

Daj si tú námahu zaspievať si mamahúúúúú.

Idem do práce.

Obedujem. Navarené mám z domu.

Po robote idem domov, aby som si navaril na druhý deň, prípadne opral.

Cez víkend nakúpiť, vyzdvihnúť lieky, vložiť peniaze na účet.

A zajtra je pondelok.

Fasa, od polnoci núdzový stav a jeho obmedzenia.

Raz večer sedeli pri ohni. Pinocchio obďaleč, aby nepopraskal, alebo nedajbože nezhorel. Pozeral do plameňov a takto uvažoval:

„Ak sa zlé veci dejú dobrým ľuďom, nie je lepšie zostať zlým? A vôbec. Načo tá snaha stať sa človekom?“

Dômyselný rytier v tom mal naopak jasno.

„Napriek mnohým životným sklamaniam a neúspechom,“ povedal. „Sa to dá prežiť aj bez zatrpknutosti. S humorom, múdrosťou a láskou k človeku.“

Vraj by sa mal človek pri pozitívnom výsledku cítiť negatívne a naopak.

S odstupom času

mladší už nebudem

múdrejší snáď

hoďku si užijem.

„Dobrý deň. Ako vám pomôžem?“

„Volám kvôli trávniku, ktorý ste nám nedávno pokladali na záhrade.“

„Počúvam.“

„Ten trávnik rastie.“

„A?“

„No, je umelý.“

„Uhryzne vás!“

Ale pes namiesto útoku začal Neznámeho olizovať.

„To nie je možné,“ čudoval sa majiteľ psa. „Akoby vás poznal.“

„Mňa majú psy radi,“ povedal Neznámy roztržito a rýchlo zmizol.

Keď túto príhodu porozprával doma žene, akoby ju to vôbec nezaskočilo. A pritom dobre vedela, aký ostrý býva ich pes k cudzím ľuďom.

Ráno, krátko po odchode do práce, objavil sa v ich byte Neznámy. Dal psovi maškrtu a potom sa so ženou zatvoril do spálne.

V ten deň to bola jeho posledná jazda. Vo svojej obvyklej uniforme práve kontroloval lístky. Vlak náhle zabrzdil.

Keď dobehol k rušňu, uvidel na koľajniciach ležať nehybné telo. Stačil mu len krátky pohľad, aby toho Zrazeného spoznal.

„Bol to ten istý chlap, ktorého náš vlčiak olizoval v parku,“ povedal doma žene.

Nečakal, že ju to natoľko rozruší.

„Sedí tu vôbec niekto, kto ho volil? Nikto. Tak o čom to hovoríš?“

„Poviem ti, čo je zač.“

„Nechcem to vedieť.“

„V skratke…“

„Haló! Povedala, že to nechce vedieť.“

„Prosím vás. Môžeme sa pri nedeľnom obede baviť o niečom inom, než o politike?“

„Tak zmeň tému.“

„A čo tá tvoja kolonoskopia, Dušan?“

Ostatní členovia ho zastihli v momente, keď prežúval posledný kúsok.
„Kde je predseda?“ spýtali sa.
„Neviem,“ odpovedal s plnými ústami. „Teraz tu bol.“
Poobzerali sa a išli ho hľadať.

„Fuj!“ odgrgol si nažraný. „Akurát dnes si musel vziať tú odpornú semišovú kravatu.“