že Deň pozitívneho myslenia vyjde na piatok trinásteho.

Keď som mu to priniesol, iba čosi zamrmlal, ako už mal vo zvyku, a zatvoril dvere.

Viete, čo tie bio veci stoja?

No ale choďte za ním s tým, že: „Pán Párnický, mohli by ste mi to preplatiť.“

Moju knihu, v ktorej som ho zvečnil, si nestihol prečítať. Teraz už o nej vie, lebo odtiaľ z výšky je všetko dobre vidieť.

R.I.P.

Pod nimi ružičkový kel, jedna hlávka vedľa druhej.

Ocitnem sa v záhrade a zisťujem, že mi po nohe lezie čierny pavúk. Zbavím sa ho. Všimnem si ďalšieho, lezie po druhej nohe. Je väčší a chlpatejší. Nenapadne mi nič lepšie, iba ho priľahnúť.

A tak si tam ležím a vravím si, že to pod lopúchmi asi nebol kel.

Od prvej chvíle, čo krajinu navštívili, zvažujú, že by tu ostali natrvalo. Zdá sa, že je rozhodnuté, keď sa dozvedia, že miestni budú prehlbovať domy, aby boli bližšie k základom.

Ešte pred tým, než rodinka definitívne zakotví v novom prostredí, vráti sa domov, aby navštívila cintorín.

K cintorínu vedie skratka, už vidieť náhrobky. Tesne pred bránou na nich vybehne tmavý, mohutný pes. Nezdá sa, že by im chcel ublížiť, skôr ich nechce pustiť ďalej.

Ostrým strihom, ocitá sa muž v rodičovskom dome svojho otca. Sedí na záhrade, kde za ním o paličke prichádza slepá žena. Podáva mu paličku so slovami, že ju už nebude potrebovať. Žena pozrie do ďalekohľadu a pýta sa muža, čo vidí.

„Cestu vedúcu do kopca, kde stojí pomník z druhej svetovej vojny,“ opisuje muž.

Žena už vie, už sa zorientovala. Ponúkne muža ďalekohľadom a ukazuje mu, kam sa má pozerať. Muž zrazu objavuje veci dovtedy skryté, detaily, ale aj celky. Boli tam vždy?

Spoza rodičovského domu sa valí dym. Čosi horí. Plamene šľahajú vysoko do neba. Muž sa najskôr zľakne. No potom sa tým obrázkom začne kochať. Dochádza mu, že oheň je natoľko silný a rozsiahli, že bude nemožné ho zastaviť. Asi to všetko zhorí. A čo?

Keby to bol film, predstavuje si, že by pod titulkami hrala skladba od Talking Heads – Burning Down The House.

Bola mu nanič, a tak sa rozhodol, že ju vyhodí.

Podľa webovej stránky miestnej skládky patrila do komunálu.

Naposledy mu poslúžila, keď ňou cestou z ôsmeho podoprel dvere od výťahu.

A potom sa v stojisku pohodlne zaborila do čiernych vriec ležiacich na dne kontajnera.

„Tak á ďi jé, hlava. Už ťa nebudem potrebovať.“