Spojenie
Margitu už prestalo baviť to jej večné vyplakávanie. Po poslednom telefonáte sa teda rozhodla, že poruší karanténu a pôjde za ňou, nech sa tam sama nezblázni.
Dobre si pritom uvedomovala, že ak ju chytia, dostane basu a pokutu desať tisíc, no to ju až tak netrápilo.
Zoperované kolená jej už dávnejšie vypovedali službu. Zase bola o barlách. Mala síce bežiaci pás, ale odkedy ho dostala, stál v rohu a slúžil ako sušiak na bielizeň.
Aj keď si preštudovala návod, stále netušila, čo má robiť. A tak oprela barle, postavila sa na pás a stlačila štart. Počiatočná bolesť ju po pár krokoch prešla, a keď našla ten správny gombík, zvýšila si aj rýchlosť.
Po nebohom vytiahla včelársku kombinézu. Sieťovanú časť tváre odstránila a nahradila ju ochranným štítom z plexiskla. Celý kostým nakoniec nastriekala na strieborno, aby vyzeral rovnako, ako mali tí, čo jej nosili prídelové potraviny.
Do tašky na kolieskach si zbalila zvyšné zásoby. Jediné, čo v kuchyni nechala, bol telefón.
Vyšla do úplného ticha.
Chôdza jej nerobila žiaden problém, no nerátala s tým, že sa jej v skafandri začnú rosiť dioptrické okuliare. Bola ešte len pri detskom ihrisku a už sotva videla pred seba.
Prásk!
Do cesty sa jej postavila pouličná lampa.
Štít tváre to prežil, ale spadli jej okuliare. Zistila, že bez nich je na tom lepšie, i keď do diaľky videla stále rozmazane.
„Ste v poriadku?“ zaskočil ju mužský hlas. Bol skreslený, akoby vychádzal z nejakého reproduktora.
Asi desať metrov od Margity stál vojak so samopalom. Na tvári mal masku, cez ktorú vedel dýchať a rozprávať zároveň.
Zodvihla ruku a vztýčila palec. Sama netušila, ako k tomu gestu prišla. Možno ho videla v tom filme o kozmonautoch, ktorý dookola dávali v telke.
„Stojte!“ povedal vojak, akonáhle sa pohla z miesta.
Poslúchla.
Bol od nej len pár krokov, keď sa odkiaľsi vyrútilo auto a narazilo do stojiska kontajnerov.
Vojak sa rozhodoval, kam skôr.
„Zostaňte tu,“ prikázal a bežal k nabúranému autu.
Ešte to tak, povedala si Margita, a rýchlo odcupkala medzi paneláky.
Hneď za rohom stál pes. Vyziabnutý, ošklbaný a len s jedným okom. Začal sa k nej pomaly približovať a ceriť zuby.
V taške našla klobásu, no prišlo jej to veľa. Radšej chytila poľnú uhorku a šmarila ju najďalej ako vedela.
Pes odbehol.
Margita nestrácala čas, no keď už bola pred vchodom, znova začula vrčanie. Nedalo sa inak, musela obetovať kus mäsa.
Ocitla sa vo vchode so schránkami, akých bolo na sídlisku mnoho. Na konci chodby zahla doľava a výťahom sa vyviezla na ôsme.
Stála pred bytom a skúšala odomknúť. Ale kľúč nepasoval.
„Za kým idete?“
Z dverí oproti vykúkala babička: „Tam nikto nebýva. Už tri roky. Nemáte kvasnice?“
Margita sa spamätala, vrátila sa do výťahu a zišla na prízemie.
Pozerala po schránkach. Ukázalo sa, že je správne, len sa na križovatke chodieb vydala na zlú stranu.
Na druhý pokus zabočila doprava.
Obe kontrolky pri výťahových dverách svietili na červeno. Párkrát ťukla do privolávača, ale zbytočne. Výťah bol zaseknutý.
Chvíľu len tak stála a naberala sily. Čakalo ju osem poschodí. Vôbec sa jej do toho nechcelo, ale nebolo inej cesty.
Na treťom ju začalo pichať v pravom kolene, na piatom sa ozvalo ľavé. Potila sa, bola zadýchaná a neskutočne vytočená, ale zvládla to.
„Posraté schody!“ uľavila si po zdolaní posledného.
Keď vošla do bytu, zložila si helmu a poriadne sa nadýchla.
„Magda?“
Ticho.
Posadila sa, vyložila boľavé nohy na stôl a z pohodlia gauča sa zadívala na zarámované fotky. Na prvej boli ešte ako dievčatá. Na tej druhej poskočil čas o päťdesiat rokov, no tá podoba tam stále bola.
Čosi začalo vyzváňať.
Margita sa došuchtala do spálne a na nočnom stolíku našla vibrujúci mobil. Keď na displeji uvidela svoje meno, sprvu to nechápala, no hovor prijala.
„Haló?“
„Gita?“ ozval sa hlas jej sestry.
„Ja ťa zahluším,“ zasipela Margita. „Čo robíš u mňa doma?“
„A ty? Čo si nič nepovedala?“
„Vieš dobre, že sledujú telefóny.“
Chvíľu sa odmlčali.
„Dnes v noci som mala sen,“ pokračovala Magda. „Snívalo sa mi, že sme zase spolu. Tak som sadla do auta. Myslela som, že to bude bezpečnejšie. Lenže kolesá boli prázdne. Skončila som v kontajneroch.“
„Si zranená?“
„Nič mi nie je. Ale skoro ma chytil vojak. To ti porozprávam. Musíš sa vrátiť.“
„Blázniš?! Ty príď sem.“
„Nemôžem. Stále stojí pred panelákom. Našťastie nevie, do ktorého vchodu som zašla.“
„A čo myslíš? Že mňa si nevšimne?“
„Ty už na niečo prídeš.“
„Vieš čo!“ rozčúlila sa Margita. „Že ja som neostala doma na riti.“
Koniec.