Slušní chlapci

Február 1998.

Okresné Mesto kdesi na severe.

Po dlhšom čase si obliekol krátke tričko. V rifliach hrubý opasok s oceľovou prackou, obuté lakované poltopánky s hranatou špicou a na vrchu koženková bunda.

Celé ho to stálo polovicu brigádnického platu.

V ten večer bolo všade neobvykle prázdno. Neónové názvy barov na každom kroku, ale nikde žiadne skupinky. O takom čase mal už dávno niekoho stretnúť.

Kráčal hlavnou ulicou a pýtal sa sám seba: „Kde sú všetci?“

Oproti niekto šiel. Vysoká postava sa knísala zboka nabok, ako boxer, ktorý nastupuje do ringu. Nemal sa čoho báť, bol to Kamoš. Takisto obchádzal krčmy a hľadal niekoho, s kým by sa napil.

Postávali na námestí pred novou fontánou, o ktorej ani jeden netušil, čo v skutočnosti predstavuje a dumali nad tou záhadou.

Nezmysel.

Hore sa sedelo v bežný deň, víkend patril mestu. To bolo železné pravidlo.

Zvažovali pozrieť do Clipu, ale tam sa schádzali chlapíci z okolitých dedín, a oni boli len dvaja.

Najbližšie mali Tasso. Aby nemuseli platiť vstupné, vymysleli si, že hľadajú svoju sestru.

Vyhadzovač vedel, že to naňho skúšajú, ale nechcelo sa mu s nimi naťahovať. Pustil ich dnu a zase čosi ťukal do svojej Nokie.

Nazreli do každého boxu, skontrolovali zadnú časť, ale nikoho zo svojich nenašli. Celkovo panovala v bare mdlá atmosféra. Hudba hrala, ale nikomu sa nechcelo tancovať.

Na odchode zachytili rozhovor medzi vyhadzovačom, ktorý sa staral o poriadok dole, a jeho dvojčaťom, rovnako nabúchaným bezkrkom.

Jeho meno každý dobre poznal. Pochybná existencia, postrach, ktorému ste sa radšej vyhli. Väčšinu svojho života prežil v base. A podľa všetkého nemal v pláne na tom niečo meniť.

Najradšej by sa vyparili aj oni, ale nechceli si pripustiť, že majú strach. V Nosorožcovi sa posadili k baru, objednali si pivo a pre istotu hneď zaplatili.

Rozhovor viazol, stále sa obzerali a kontrolovali každého, kto vošiel dnu.

Mali už takmer dopité, keď sa pri bare objavil dobre stavaný Chlap. Široké ramená, dlhé ruky a hrubé paprče. Nikdy predtým ho tu nevideli.

Rozkázal si rum. Z kapsy na gatiach vytiahol cigarety a jednu si zapálil.

Napriek tomu, že Kamoš stíšil hlas, Chlap zachytil, o čom sa bavia.

Chlap sa napil a v dlani zovrel prázdny pohárik.

Vzbudzoval rešpekt. Ešte sa nestretli s nikým, kto by o Pochybovi takto hovoril. Kývol na čašníčku a všetkým zobral po rume.

Znova si ho premerali.

Imponovala im jeho odhodlanosť. Možno to nebol najlepší nápad, ale ak mal Pochyba dostať nakladačku, chceli to vidieť.

Chlap zobral ďalšiu rundu a chvíľu sa ešte bavili. Stále neboli rozhodonutí. Až keď sa dozvedeli, že je bývalým majstrom Slovenska v karate, súhlasili.

Vytypovali si pár miest.

Chlap zakaždým obišiel stoly, rozdal ostré pohľady a keď nedostal, čo chcel, zase odišli.

Už pri prvej zastávke bol rád, že Pochybu nenašli. Asi jedinému mu dochádzalo, aký je to celé nezmysel. Naopak, jeho Kamoš sa nevedel dočkať, kedy nastane akcia.

Pred ďalšou putikou zaváhal.

Tí dvaja vošli dnu, vôbec si nevšimli, že zaostal.

Osamote mu začali hlavou víriť pochybné myšlienky. Bude z toho geniálna historka a on v nej bude za bojka.

Zdravý rozum musel uhnúť, išlo o česť.

Bol to rockový klub, kde sa raz za čas konali koncerty. V ten večer tam bolo pomerne pokojne.

Postavil sa bokom a sledoval Chlapov rituál. Zaskočilo ho však, že jeho Kamoš obchádza stoly spolu s ním.

Rozbilo sa sklo.

Obaja nedočkavci sa strhli, pripravení okamžite zasiahnuť. Bol to však len čašník, ktorý nezvládol uniesť tácku s pivom.

Povedal, že si potrebuje odskočiť, nech počkajú vonku.

Podišiel k baru a doprial si chvíľku na premýšľanie.

Zbadal Dievča. Opakovane hádzalo mincu do jukeboxu, ale stroj ju zakaždým vrátil.

Vzdala to, oprela sa o barový pult a pozerala po čašníkovi. Nervózne pritom ťukala mincou o drevo.

Zalovil vo vrecku a vytiahol z neho desaťkorunáčku.

Nechal ju, nech si vyberie ako prvá.

Charizmatický mužský vokál spieval o odchádzajúcom vlaku, ktorý sa nikdy nevracia. Ide zlým smerom po jednosmernej koľaji. Vezie cestujúceho s nutkavým pocitom niekam sa posunúť, ale on akosi stále prešľapuje na mieste.

Ich pohľady sa stretli, chvíľu mlčali.

Úplne na nich zabudol. Niekde vzadu sa ozval hlas, ktorý mu pripomenul, že z boja sa neuteká.

Videla jeho zaváhanie.

Z jukeboxu znela stále tá istá pesnička.

Vyšiel pred bar.

Mlčky stál a útržkovito vnímal, o čom sa tí dvaja bavia. Kým sa rozhodli, ktorým smerom sa vydajú, prešla okolo ako prízrak. Vôbec naňho nepozrela.

Jeho kumpáni sa pohli. Po pár metroch zistili, že idú bez neho. Otočili sa a nechápali, prečo stojí na mieste.

Pozrel za ňou. Jej postava sa strácala v tme.

Rozbehol sa jej smerom. Kamoš za ním ešte čosi kričal, ale jeho slová sa stratili v diaľke.

Všimol si tabuľu s programom kina. Visela na budove bývalého kultúrneho domu, v ktorej Vietnamci predávali oblečenie.

Normálne by mu to nenapadlo. Vyrastal vo videopožičovni, na filmoch, z ktorých sa mnohé na plátno ani nedostali.

Pozrela na plagát.

Jej otec bol riaditeľom kultúrneho domu. Pustili ich dnu a usadili na stoličky za posledným radom.

Dievča si nasadilo okuliare, prekrížilo nohy a položilo ruky na kolená.

Nenápadne ju sledoval, najskôr rozvalený, potom sa trochu upratal. Cítil sa ako tie postavy, ktoré v kine sledujú film so svojou milou. Pri scénach s nahou ženou na pohovke a milovaní v aute mal nutkanie ju objať, ale odolal.

Potom došlo na ľadovec. Začalo ísť o život. V tej chvíli už na Dievča ani len nepomyslel. Valila sa voda, strieľalo sa, zachraňovalo. A to všetko v sprievode tiesnivej hudby kvinteta, ktoré hralo až do poslednej chvíle.

Potopením parníka to však neskončilo.

Krik, ľadová voda, každý sám za seba. Hlavnej hrdinke pomohol kus nábytku. Jej láska sa, bohužiaľ, vedľa nej nezmestila. Keď sa blížil záchranný čln, bol už mŕtvy. Bozkala jeho zmrznuté pery a tesne predtým, než ho pohltila temná hlbina oceánu, so stiahnutým hrdlom vyriekla, že naňho nikdy nezabudne.

Ľudia sa vyrojili z kina.

Pozrel po nadšených tvárach a uvedomil si, že podobný pocit spolupatričnosti doma pred televízorom zažiť nemohol.

Vtedy ich zbadal.

Všetci borci, s ktorými vymetal bary, otravoval čašníčky a robil bordel po meste, boli tam. Pôsobili inak. Elegantne a triezvo. Letmo sa pozdravili, každý vzal frajerku za ruku a šiel si svojou cestou.

Nad vstupom stálo Vináreň. Nič extra, ale vyhovovalo im, že okrem majiteľa v nej nikto iný nebol.

Objednali si.

Dievča sa ospravedlnilo a odišlo na toaletu.

V dobrej nálade chcel s majiteľom hodiť reč.

Až teraz si všimol polámané stoličky v rohu za hracím automatom.

Pochybu zase zavreli. To bola posledná kvapka. Po tom, čo znova vyliezol z basy, povedal si, že stačilo. Keď sa jeho frajerka vrátila domov zo služby, našla ho visieť pod plafónom.

Často na ten večer myslel. Čo by s ním bolo, keby ju nestretol. Asi by jeho prvá veľká láska vyzerala inak.

Chodili spolu celú vysokú školu, ale nakoniec sa ich cesty rozdelili. Naposledy počul, že sa vrátila a žije v okresnom Meste.

Z neho sa stal spisovateľ, ale celé to mohlo dopadnúť úplne inak. Možno by robil policajta ako jeho Kamoš.

Koniec.