Autor: Ján Müller
Poslíček (časť 4.)
NA SAMÉ DNO
Otvorím oči, ležím nahý v posteli. V miestnosti svieti intímne svetlo, aké vedia navodiť horiace sviečky. Do dverí vojde Zoja, lepšie na ňu pozriem, aby som sa uistil, či je to skutočne ona. Má oblečené niečo dlhé a voľné, neviem to dobre pomenovať a ani to nie je podstatné, dôležitejšie je, že pod tým nič nemá. Vidím obrysy jej pekne tvarovaných pŕs, pri chôdzi jej spodný diel oblečenia zablúdi medzi nohy a vo mne sa rozprúdi krv. Vylezie na posteľ a rozkročí sa nado mnou, potom poodhalí stehná, ale nie všetko mi ukáže. Sadne si na mňa, pocítim teplo a vlhko v rozkroku. Pomalé pohyby ma postupne dostávajú do vývrtky, väčšiu rozkoš som v živote nezažil. Chcem ju pobozkať. Nakloní sa a prisaje na moje pery. Z jej úst ucítim zápach. Chcem niečo urobiť, ale stále sa neviem pohnúť, ani rozprávať nedokážem, len mrnčím.
Fuj!
Prebudím sa, teraz už naozaj. Nado mnou sa skláňa akási postava, podľa strniska to bude muž. Dáva mi umelé dýchanie. Bránim sa.
Konečne sa spamätám a zistím, že dotyčný je bezdomovec. A nie len tak hocijaký. Tento chlap ma už raz zachránil, keď som bol prilepený o stenu. Pamätáte sa…?
„Ujo, spadli ste z neba. Rovno na môj matrac.“
Čo to vraví? A prečo ma oslovuje ujo, veď je dvakrát tak starší?
„Zachránil som vám život,“ doplní.
Všimnem si vyvrátený nákupný vozík, starý deravý matrac a bezdomovcove osobné veci. Postaví sa a ide si ich pozbierať. Vozík je nepojazdný, má zlomené koliesko.
Už si spomínam. Levitoval som nad strechami mesta, keď vypli prúd a ja som letel strmhlav k zemi. Keby nebolo tohto bezdomovca, rozprskol by som sa o betón ako melón. Mal by som sa mu odvďačiť. Beriem ho do McDonaldu a kúpim mu to najväčšie menu, aké vidím na obrázku. Bezdomovec sa volá Centík, lebo ľudia málokedy pustia z ruky euro, ale centík im nevadí.
„Ďakujem,“ poviem a k desinke pridám ešte päťdesiat centov. „Na nový vozík.“
Berie si mincu. Prehovorí vážnym hlasom:
„Dnes v noci, počas výpadku prúdu, ukradli šperky. Je to len začiatok. Dovi, ujo.“
Chcem, aby mi to vysvetlil, ale Centík sa postaví a odíde. Akoby o nič nešlo.
Idem domov.
„Dobré ránko, mladý pán. Dosť, že ste vstali,“ podpichne ma mama. S otcom sedia pri raňajkách. Vôbec si nevšimli, že som celú noc nebol doma.
V telke idú správy:
„Počas nočného výpadku prúdu ukradli zo zlatníctva šperky za pol milióna eur.“
Spomeniem si na Centíka.
Aj keď je víkend, poslíček ide do práce.
Otvorím dvere a zisťujem, že v pizzerii sa oslavuje. Vladimír pripíja na svojho budúceho zaťka.
„Oci, tak ďaleko nie sme,“ zasiahne Zoja.
„Aspoň už viete, že by mi to nevadilo,“ nevzdá sa Vlado.
Nanúti mi noviny. Píše sa v nich, že včera Maťo nasadil vlastný život, aby zachránil nezvestnú dvojicu chlapcov. S Maťom sa nám stretnú pohľady. Až potom si všimnem, že má obviazanú nohu.
„Od dnešného dňa má tento statočný muž u mňa otvorený účet!“
Čudujem sa Vladovmu veľkorysému gestu, ten by si nechal trhať nechty pre euro. Aj iné má prekvapí. Ešte včera som si želal, aby sa zo Zojinho frajera vykľul idiot, dnes je z neho hrdina, a mne to ani trochu nevadí.
Stretnem sa s ním na toalete, nechtiac.
„Ako si to urobil?“
Tvárim sa, že neviem, o čom hovorí.
„Vytiahol si nás hore, všetkých štyroch naraz.“
„To sa ti len zdalo.“
Usmejem sa a odhodím použitú vreckovku.
Mám kufor naložený zásielkami. Chystám sa naštartovať, keď mi v hlave zaznie Centíkov hlas:
POKIAĽ UROBÍŠ VECI SPRÁVNE, ĽUDIA SI NEBUDÚ ISTÍ, ŽE SI VÔBEC NIEČO VYKONAL.
Stane sa to náhle. Spočiatku si ničoho nevšimnem, lebo odpojené semafory sú v meste každodenným rituálom. Nepríde mi čudné, ani keď zastanú eskalátory. Dôjde mi to až na moste, odkiaľ mám dobrý výhľad na nábrežie, sú tam odstavené električky. Z oboch strán.
Mesto je bez prúdu. Netrvá dlho a ľudia to začnú zneužívať. Stanem sa svedkom prepadu, ale nemôžem zasiahnuť, lebo som bez svojich schopností. Aspoň jednej žene pomôžem postaviť sa na nohy, inak by ju zadupali. Rozhliadnem sa a uvidím Centíka, tlačí pred sebou svoj nový nákupný košík.
„Ako si vedel, že vykradnú to zlatníctvo? A čo si tým myslel, že bude ešte horšie?“
Centík je skúpy na slovo, s odpoveďou sa neponáhľa. Vyberá odpadky a čo sa mu hodí, vloží si do košíka.
„Viem, čo sa ti stalo vo vedeckom ústave, ujo.“
Zarazím sa. Centík si ma skontroluje pohľadom a pokračuje:
„Aj ja som sa stal obeťou pokusu.“
A tak mi porozpráva príbeh, ako pred dvadsiatimi rokmi zareagoval na inzerát a nechal na sebe testovať nový druh liekov. Bral to ako malé privyrobenie si popri normálnej práci. Lenže nerátal s vedľajšími účinkami, ktoré mu nedali spať. Vidieť do budúcnosti, môže byť užitočná vec, pokým ale nezistíte, že vám, alebo vašim blízkym hrozí nebezpečenstvo a vy s tým nemôžete nič urobiť. Presne to sa stalo Centíkovi. Vedel, že jeho žena s dieťaťom zahynú pri autohavárii. Podnikol mnohé opatrenia, aby sa tomuto nešťastiu vyhol, ale napriek všetkej snahe, o svoju rodinu nakoniec prišiel.
„Odvtedy žijem na ulici a snažím sa zatvárať oči pred tým, čo nás čaká,“ dopovie a ďalej tlačí svoj vozík. Idem za ním, skôr než stihnem položiť otázku, dá mi odpoveď.
„Dobre vieš, kto je za tým výpadkom. Spomeň si na vedecký ústav. A daj si pozor na muža bez palca!“
Budem si pamätať.
„Hľadám pána Attilu,“ poviem vrátnikovi vo Vedeckom ústave. Je to stále ten istý pán Dôležitý, ktorý ma v deň nehody nechcel pustiť do budovy.
„Kto ste? A čo chcete?“ pýta sa rozhorčene.
Tak mu to zopakujem a dodám, že som Attilov vzdialený príbuzný.
„Attila tu dnes nie je. Niekoľko dní sa neukázal.“
„Viete mi dať jeho adresu, alebo aspoň telefónne číslo?“
„Hovoríte, že ste jeho príbuzný a pritom nemáte ani jeho telefón?“
Dostal ma.
„Nie som jeho rodina, ale nutne s ním potrebujem hovoriť.“
„Informácie o našich zamestnancoch cudzím ľuďom neposkytujeme.“
Čo teraz? Skúsim iné.
„Okej, pôjdem teda na políciu.“
Odchádzam. Vrátnik vystrčí hlavu z okienka.
„Počkajte! Ste mohli povedať hneď, že je to vážne.“
Vrátim sa a trepnem strašnú hlúposť:
„Je v tom osud celého mesta.“
Dostať sa na druhý koniec mesta dá zabrať. Vonku zúri peklo, akoby bolo týždeň pred Vianocami.
V starom rodinnom dome nájdem akýsi čudný prístroj, vedie z neho dlhá oceľová tyč až kamsi do stropu.
„Môj zosilňovač,“ zjaví sa pri mne Attila a vysvetlí mi, na čo sa to pozerám. „Ale namiesto toho, aby to elektrinu vydávalo, ono ju to vlastne blokuje.“
„Chápem, že ste na svoje dielo pyšný, ale musíte to vypnúť.“
„To urobím, ale až mi zaplatia.“
„Kto?“
„Radnica. Buď zaplatia výkupné, alebo im ľudia rozoberú mesto na súčiastky.“
“Ako chcete. Urobím to sám.“
„Veľa šťastia!“ zasmeje sa Attila. „To by ste museli najskôr zneškodniť mňa.“
V duchu si poviem, že premôcť šesťdesiatročného vedca dokážem aj bez svojich špeci schopností. Attila asi vycíti, na čo myslím.
„Radšej odíďte.“
Počujem otváranie dverí. Attila dodá:
„Neskoro.“
Niekto kráča chodbou. Musí sa skrčiť, aby sa nebuchol do zárubne. Keby ho videla moja babka, prekrižovala by sa a povedala: !OZRUTA!
Ide mi TO po krku.
Pokračovanie nabudúce.