Autor: Ján Müller
Poslíček (časť 3.)
PÁD
Attila od útleho decka sníval o vedeckej kariére. Veril, že raz príde s objavom, ktorý pomôže ľudstvu… v čom konkrétne, to mi neprezradil. Faktom je, že na sebe makal, no ukázalo sa, že ani svedomitá a poctivá práca nemusí človeku zaručiť úspech. Podľa jeho vlastných slov, vždy mal za pätami smolu.
Oskar Smola bol Attilov spolužiak od základnej školy. Pôvodne to bol jeho najlepší kamoš, no keď mu Smola ukradol prvý nápad, bolo po priateľstve. Vraj ho neskôr dokonca obral o hotový projekt, získal za to veľkú slávu a dostal sa vďaka tomu do vysokých vedeckých kruhov. Attila si povedal, že ak chce niekedy v živote uspieť, musí robiť tajne, tak, aby to Smola nezistil.
Zašil sa vo vedeckom ústave a potichu pracoval na projekte antigravitácie. Bol naozaj blízko, keď v tom som mu na dvere zaklopal ja.
Po mojom odchode si Attila už cestou k stolu vytiahol jeden kúsok pizze a chystal sa doň zahryznúť, lenže všetky prílohy mu padli na zem.
„Nem így van!“, zanadával Attila. Predpokladám.
Šiel po obrúsky. Akurát do labáku vošiel kolega, pošmykol sa na prílohách a pristal na ovládacej doske jedného z prístrojov. Začalo to tam blikať a pípať, čo neveštilo nič dobré.
Ja som bol vtedy na toalete, v ušiach som mal slúchadlá, takže som nepočul poplašný hlásič.
V laboratóriu skratovali prístroje. Vedci boli nútení evakuovať sa. Vrátnik, áno ten pán Dôležitý, čo ma nechcel pustiť do budovy, vonku zatiaľ organizoval evakuačnú akciu. Po budove ústavu liezli elektrické žily. Nikto netušil, že som vo vnútri. Nevšimli si ma, ani keď som opúšťal budovu. Nebol som však jediný, koho zasiahol elektrický výboj. Attila sa v laboratóriu snažil zachrániť svoje poznatky, lenže to nestihol, kopla ho pri tom elektrina, a rovnako ako ja, aj on stratil vedomie. Prebudil sa, keď už bolo po všetkom.
Keď Attila prišiel domov, zistil, že v byte nefunguje elektrina. Skontroloval poistky, ale tými to nebolo. Šiel zaklopať k susedom, ale akonáhle vyšiel z bytu, svetlo sa rozsvietilo. Vrátil sa späť a svetlo znova zhaslo. Prah bytu prekročil ešte niekoľkokrát a vždy to prebiehalo rovnako.
Attila vyšiel do ulíc. Kamkoľvek sa pohol, tam vypadol prúd. Bol už večer, keď sa pristavil pri večierke. Cez dvere uvidel, že sa vo vnútri schyľuje k akémusi konfliktu. Chvíľu váhal, či má zasiahnuť, no nakoniec sa rozhodol pre zbabelí ústup.
Tak moment! To bolo vtedy, čo som sa postavil presile chuligánov, a oni ma za to prilepili o stenu. Fakt dík, Attila.
Attila mi toto všetko, a mnoho ďalších, pre mňa nepodstatných vecí, vyrozpráva na lavičke v parku. Vedec potrebuje prísť na spôsob, ako sa svojej „poruchy“ zbaviť, inak nemôže pokračovať vo výskume. Pýtam sa ho, čo by urobil, keby so svojim projektom uspel? Chcel ho speňažiť. Pomaly sa dostáva do dôchodkového veku a nechce sa mu živoriť.
Napadne mi, že by asi nebolo najrozumnejšie, pochváliť sa mu so svojimi schopnosťami. Attila sa rozlúči, musí ísť. Poďakuje sa mi za to, že som si ho vypočul. Nikoho iného nemá. Na záver ešte dodá, že zo svojho neúspechu neviní mňa, ale… vlastne si uvedomí, že za to nikto nemôže. Už pri sebe nemá Smolu, aby to mohol na neho zvaliť.
Vrátim sa do pizzerie. Zoja nestíha pripravovať objednávky kvôli výpadku prúdu.
„Nestoj tu len tak!“ fľochne na mňa Vlado a vybavuje ďalší hovor.
Zapínam si zásteru.
„Potrebujem tri margherity, dvakrát quatro formaggi a štyri šunkové,“ povie Zoja a vzápätí si uvedomí, že šunka došla. „Idem po ňu, priprav cesto!“
Zoja odíde dozadu. Mrknem na Vlada, telefonuje, nevšíma si ma. Zadívam sa na pripravené bochníky cesta a prinútim ich poskakovať po kuchynskej doske. Samé od seba sa naťahujú do okrúhleho tvaru, vyhadzujem ich do vzduchu, samozrejme bez použitia rúk. Pristanú na doske vo chvíli, keď prichádza Zoja. Pozerá na pripravené cestá, deväť na vlas rovnakých kusov.
„Nech sa páči,“ poviem a akože si utriem špinavé ruky do zástery.
„Ako si to stihol?“ zajachtá.
„Maličkosť.“
Zoja nechápe.
„Na všetky ide omáčka?“
Chvíľu jej trvá, kým sa spamätá a odpovie mi.
Beriem pizze a vyrážam. Počas roznášky sem-tam použijem svoje schopnosti – zabránim zrážke cyklistov, pomôžem deťom dostať loptu zo stromu. Cítim sa výnimočne. Život je skvelý!
Vraciam sa z roznášky. Vlado vzadu rieši faktúry. Využijem, že Zoja je nestrážená. Prejdem k pultu a vytrhnem ju zo zamyslenia.
„Potrebuješ pomôcť?“
„Čože?“
„Že či nepotrebuješ moje šikovné ručičky?“
„Nie, to je v pohode.“
Zdá sa mi akási čudná, ale neriešim, idem ďalej.
„Počuj, minule na tej zmrzline, bolo to fajn, mohli by sme si to zopakovať.“
Chvíľu ma vôbec nevníma.
„Jasné, rada.“
Dodá mi to guráž.
„Okej. Čo robíš večer?“
„Večer? Asi už niečo mám.“
„Asi?“
Zrazu sa čarovne usmeje, ale bohužiaľ nie na mňa. Otočím sa a pohľadom prejdem po pizzerii. Sedí tam zopár hostí. V rohu dvaja záchranári v ich typických uniformách. No a jeden z nich, vysoký brunet, pozerá našim smerom a usmieva sa. Dôjde mi, o čo tu ide.
Na tabuli cinkne číslo objednávky. Záchranári sa postavia a idú si po pizzu. Sledujem, ako sa sympaťákove a Zojine ruky pri preberaní pizze nenápadne dotknú.
„Dobrú chuť,“ popraje mu Zoja.
Hľadím za odchádzajúcim záchranárom. Naozaj vyzerá dobre.
„Povedz Vladovi, že som šla na vzduch,“ povie Zoja a beží von.
Na parkovisku stojí záchranka. Zatiaľ čo kolega sedí vo vnútri a tlačí do seba pizzu, sympaťák sa vonku bozkáva so Zojou.
Levitujem nad nimi. A mám zlomené srdce.
Frajer sa volá Maťo a je záchranár, to už viem, ale kedy sa dali dokopy? Pozerám si ich spoločné fotky, Zoja na nich vyzerá šťastne. Vymýšľam, ako sa pred ňou blysnúť, ale k čomu by to bolo? Zjavne je zamilovaná, to neprekoná žiadna antigravitačná schopnosť.
Zvyšok dňa prežijem v mrákotách, myslím len na Zoju. Keď mi konečne skončí zmena, výnimočne sa teším na domov.
Neviem, čo mi to napadlo, ale prichytím sa, ako sedím s rodičmi na gauči a sledujem nejakú televíznu sprostosť. Vysielanie preruší mimoriadne spravodajstvo. Stratili sa dve decká niekde v lese na Železnej studienke, polícia prehľadáva okolie, no žiada o pomoc aj dobrovoľníkov.
Je krátko po desiatej, parkovisko na Železnej sa plní ľuďmi. Koho tam nevidím? Zojinho záchranára Maťa. Nielenže mi prebral Zoju, ešte si chce pripísať body za hrdinstvo. Viem, nikdy som so Zojou nič nemal, takže mi ju technicky prebrať nemohol, ale aj tak… nech sa radšej drží stranou.
„My sme sa už videli,“ počujem jeho hlas za chrbtom. To už kráčam lesom s baterkou v ruke a svietim si pod nohy.
„Možno,“ odpoviem a viac si ho nevšímam.
Ide za mnou.
„No jasné, v tej pizzerii. Robíš tam poslíčka.“
„Nevrav.“
Zrýchlim. Chcem tie deti objaviť sám. Len čo sa vzdialim, ozve sa za mnou výkrik a k tomu akýsi šramot. Vrátim sa o pár metrov naspäť. Maťa nikde.
„Haló?“
„Tu, dole.“
Baterkou zasvietim do otvoru v zemi. Na dne šachty či akéhosi tunela leží Maťo.
„Mám niečo s nohou.“
No fasa, vravím si, ešte musím zachraňovať aj tohto pajáca.
„Nikam nechoď, niekoho sem pošlem,“ poviem a som na odchode, keď v tom:
„Počkaj!“ ozve sa znova Maťo. „Našiel som ich.“
Vo svetle mojej baterky sa objaví hlava desaťročného chlapca. Povie, že jeho staršieho brata čosi zavalilo, leží hlbšie v šachte, alebo čo to vlastne je…?
„Privolaj ostatných,“ radí mi Maťo.
Ty mi budeš radiť, pomyslím si a idem dole. Predstieram, že zliezam po stene, no v skutočnosti využívam antigravitáciu.
Chlapec ma vedie tunelom k bratovi, nájdem ho ležať pod betónovým pilierom. Vyzerá biedne, je bledý, dehydrovaný, skoro nevníma. Rozkážem chlapcovi, aby sa vrátil a počkal s raneným Maťom. Nechce opustiť brata, ale nakoniec poslúchne. Zostanem sám, chytím zakliesneného za ramená a pohľadom pôsobím na pilier. Keď sa betón pohne, potiahnem chlapca a dostanem ho von. Je malátny, ale žije. Poľahky ho odvlečiem tunelom. Mladší z dvojice bratov má na krajíčku, keď uvidí svojho súrodenca živého.
„Vyleziem hore a privediem pomoc,“ vysvetľujem pokojne a len čo to dopoviem, zacítim otrasy. Tunel sa rúca. Je otázkou sekúnd než nás všetkých pochová. Dostať do vzduchu seba samotného som už skúšal, ale dokážem to s ďalšími troma?
Funguje to!
Šachta našťastie nie je veľmi hlboká. Sme z toho vonku, cítim čerstvý vzduch.
O chvíľu sme obklopení dobrovoľníkmi a policajtmi.
„Máme ich, prerušte pátranie,“ zahlási jeden z policajtov do vysielačky.
Nastane malý zmätok, tlačí sa okolo nás príliš veľa ľudí. Ktosi rozhodný berie bezvládneho chlapca do náručia a chce ho čo najrýchlejšie dostať k sanitke. Mladší ide po vlastných, prehodia mu bundu cez plece. Dvaja policajti podopierajú raneného Maťa, dav ľudí odchádza, svetlá z bateriek miznú medzi stromami.
Ja sa radšej potichu vytratím.
Nájdem si tmavú uličku a vznesiem sa do vzduchu. Z myšlienok ma vytrhne čosi znepokojivé. Budovy, pouličné lampy, reklamné pútače, všetko stráca šťavu. Mesto sa ocitá v tme. Výpadok prúdu ma zastihne v tridsaťmetrovej výške. Letím strmhlav k zemi.
Od smrteľného pádu ma nemá čo zachrániť.
Pokračovanie nabudúce.