Autor: Ján Müller
Poslíček (časť 2.)
HORE
Bývam v pokojnej mestskej štvrti plnej katalógových domčekov. Jeden z nich patrí mojim rodičom. Majú prachy. Čo viac k tomu dodať? Asi len toľko, že som rád, že neplatím podnájom. Ale! To posledné, čo po celom dni rozvážania pizze naozaj nepotrebujem vidieť, je susedovho psa, ako nám kadí pred dverami.
„Pán sused, ten rozkošný psík zase urobil kôpku na náš trávnik.“
„A čo ako?“ reaguje sused.
Ostanem slušný:
„Myslíte, že by ste to mohol upratať?“
Sused sa krátko zamyslí a povie:
„Nie.“
Tušil som to, vlastne som si želal, aby to povedal.
„Fakt nie?“ spýtam sa pre istotu, keby ho náhodou osvietilo.
„No, nie,“ trvá na svojom.
Stačí mi jeden sústredený pohľad na toho malého nevychovaného hajzlíka, aby som ho donútil vystreliť rýchlosťou blesku a zobrať so sebou aj svojho pána. Ako dobre, že ho má ten chrapúň obmotaného okolo ruky. Pes povláči suseda po celom trávniku. S odpratávaním kôpky si už viac nemusím robiť starosti.
Rodičia večerajú pri vážnej hudbe. Robia tak, odkedy to videli vo filme. Posadím sa za stôl a oznámim, že susedov pes sa nám už zase vykadil na trávnik, ale že som s ním hodil reč, mám na mysli suseda, a zrejme sa to už nebude opakovať. Mamu to naštve.
„Príjemný deň sa praje,“ povie so sebazaprením.
„Ďakujem,“ odpoviem a vzápätí sa pýtam, čo máme na večeru. Viem, nie som práve najlepší syn. Nazriem pod pokrievku a zvažujem, či sa ponúknem.
„Kde si zaparkoval?“ pýta sa mama, vždy to isté. Tak jej ako vždy odpoviem:
„Ako vždy.“
„Nevravela som snáď tisíckrát, že máš parkovať vzadu?“
„Lenže tam sú popolnice. Naposledy ma skoro odtiahli smetiari.“
Mama od rozčúlenia pozrie na otca, chce, aby zakročil. Otec je zmierlivý:
„Aký si mal deň, synak?“
Aj by som povedal, no mama ma predbehne.
„No aký asi deň môže mať obyčajný poslíček pizze? Rozvážať pripálené, nezdravé jedlo kadejakým, čo ja viem komu. Koho to môže baviť?“
Mňa to baví, ale nepoviem to, len sa spokojne usmejem.
„Prosím, nezačínaj zase. Si ako pokazené rádio,“ povie otec. Vnukne mi tým nápad, začnem na diaľku prepínať skladby na hi-fi. Otec berie do ruky ovládač a snaží sa spojazdniť prehrávač. Je to boj s veternými mlynmi, stále to preskakuje.
„Mal by si si nájsť poriadnu prácu,“ pokračuje mama. „Alebo sa vrátiť do školy. Viem, že ťa to nebavilo, ale keby si vydržal dokonca, mohol si robiť akademickú kariéru. Napríklad vo vedeckom ústave.“
„Veľmi nebezpečné. Počul som, že tam došlo k nehode,“ poviem a prestanem trápiť otca, lebo mi cinkne správa na instagrame. Zoja sa odfotila pri behaní okolo jazera. Nastal čas o ňu zabojovať.
Zoja behá oblečená v jogingovom. Prefrčím tesne okolo nej na longboarde. Zastavím a počkám, kým ku mne dobehne.
„Aká náhodička,“ vraví. „Chodíš sem často?“
„Občas.“
„Že som ťa tu ešte nevidela.“
„Dnešný deň je tým dňom.“
„Rád filozofuješ. Najradšej pred dievčatami.“
„Ja? Nie.“
„Všetci hovoria, drž sa pri zemi, ale keď ti osud prihrá krídla, mal by si letieť, čo to dá,“ zacituje moje slová.
„Ty si to videla?“
„Radšej sa opýtaj, kto to nevidel.“
„Vlado?“
„Nemá instáč, ale keď budeš zlý, ukážem mu to.“
„To by si urobila?“
„Možno,“ povie tajomne a odchádza. Beriem longboard do ruky a idem za ňou.
„Môj osud je teraz v tvojich rukách. Urobím, čo budeš chcieť.“
„Páčilo sa mi, čo si jej povedal.“
Prekvapí ma, ale hrám, že nie.
„Netušila som, že si taký citlivý.“
„Ešte toho veľa o sebe nevieme. Mali by sme to napraviť.“
„Otcovi by sa to určite nepáčilo.“
„Môžem ťa aspoň pozvať na zmrzlinu? Na tom nie je nič zlé. Alebo?“
Zastanem, Zoja pokračuje v chôdzi.
„Miluj ma,“ poviem si sám pre seba.
Zoja sa otočí.
„Čože?“
„Ale nič.“
„Tak ideš? Mám chuť na malinovú.“
Kupujeme si zmrzlinu, keď sa ozve zúfalý výkrik.
„Pomoc! Chyťte zlodeja!“ kričí babička.
Oproti nám beží zlodej s ukradnutou kabelkou. Neváham a použijem svoj longboard, posuniem ho zlodejovi do cesty. Zlodej skočí na longboard a tak ho na ňom pekne povozím. Zlodej svoju krkolomnú jazdu zakončí rybičkou cez kríky. Dopadne k nohám mestských policajtov.
Zoja zodvihne kabelku a vráti ju babičke.
„Ďakujem. Mám v nej všetky veci,“ vraví babička, šťastná, že o nič neprišla.
Zoja na mňa pozerá s obdivom.
„Si hrdina.“
„Len som urobil, čo bolo treba.“
Príde za mnou mestský policajt, aby mi vrátil longboard. Vraví mi, že som sa zachoval správne. Pred Zojou už nemôžem vyzerať lepšie.
Prechádzame sa pri západe slnka. Zmrzlina je výnimočne sladká, no ešte viac mi chutí presvedčenie, že som Zoju zbalil.
Bolo na čase vymyslieť si meno pre svoje alterego. V hre mám viacero možností. Telekinetický muž mi pripadá príliš dlhé, Teleman zase znie ako jeliman, ani Telemuž sa mi nepozdáva. Chce to niečo jednoduché a úprimné. Vtedy mi to dôjde:
„Si predsa Tomáš.“
Skúšam vyrobiť vhodný kostým, ale moc mi to nejde, tak toho nechám a sprejom napíšem na tričko veľké T. No, už som videl aj horšie.
Vo svojom tričku s veľkým Té brázdim nočné ulice. Číham, kde by som mohol zasiahnuť, lenže všade je pokoj. Len tak bezcieľne blúdim, ako v tej odrhovačke, až ma to úplne prestane baviť.
Vojdem do večierky. Predavačka sedí za kasou a ťuká do mobilu. Pozerám po regáloch, neviem, na čo mám vlastne chuť. Zrazu tam vtrhnú štyria maskovaní chuligáni. Jeden z nich mieri na predavačku zbraňou.
„Prosím, neubližujte mi,“ vraví žena.
„Vysyp kasu! A žiadne hlúposti,“ hovorí chuligán zvýšeným hlasom.
Vyletí mu zbraň z ruky a skončí kdesi medzi regálmi. On ani jeho kumpáni nechápu.
„Dajte jej pokoj!“ ozvem sa dôrazne.
Stojím proti presile, napriek tomu zniem odhodlane. Dám im šancu, aby odišli po vlastných. Vysmejú sa mi. Schyľuje sa k bitke, v rozhodujúcej chvíli vypadne prúd a moje schopnosti nemajú účinok. Chuligáni zapnú baterky na mobiloch. Som oslepený. Na nič sa nezmôžem.
Som prilepený o stenu čiernou kobercovou páskou, od hlavy až po päty. Mám zalepené ústa, nemôžem kričať. Cez malú škáročku vidím bezdomovca, tlačí pred sebou nákupný vozík plný svojich vecí. Podgurážený si spieva: Načo pôjdem domov. Vytiahne fľašu a riadne si logne. Všimne si ma. Je z toho mimo, prekrižuje sa. Vyberie z vozíka skladacie schodíky, postaví sa na najvyšší stupeň a strhne mi pásku z úst. Vykríknem tak bolestivo, až sa rozštekajú všetky psy v ulici.
Ráno prídem do práce v šiltovke, nechcem, aby ktokoľvek videl stopy po páske na mojej tvári, hlavne nie Zoja.
Vlado zúri v kuchynskej časti. Brble čosi v tom zmysle, že, čo on komu urobil, že sa mu stále dejú takéto veci. Prečo ho Boh skúša, a tak podobne.
„Vypadol prúd. A ten chlapík čaká na svoju pizzu,“ vysvetlí mi Zoja.
Pozriem na chlapíka, sedí sám, ku mne chrbtom.
„Vypadlo to hneď ako prišiel. Ako naschvál,“ pokračuje Zoja. Zloží mi z hlavy šiltovku. „Čo to máš na čele?“
„Neviem. Mám to od rána. Asi nejaká alergická reakcia.“
Beriem si šiltovku a nasadím ju späť. Chlapík sa postaví k pultu a povie, že ruší objednávku. Jeho hlas sa mi zdá povedomí. Na krátko zahliadnem jeho tvár. Zvláštne je, že hneď, ako vytiahne päty z dverí, prúd naskočí.
„Zoja, priprav pánovi pizzu!“ kričí Vlado.
Keď mu Zoja povie, že zákazník práve odišiel, zase začne hystericky vyvádzať. A ja si spomeniem, kde som toho chlapíka už videl.
Vybehnem z pizzerie a volám na neho.
„Počkajte! Vy ste ten vedec z ústavu. Včera som vám priniesol pizzu.“
Zastane, chvíľu sa ani len nepohne, potom sa na mňa obráti. Áno, je to on, Attila.
„Ty… Zničil si mi projekt!“
Zatrasie sa od hnevu, uvoľní pri tom takú energiu, až vybuchnú neóny na budove. Kryjem si tvár. Vlna zasiahne aj autá na parkovisku, začnú pípať alarmy.
Z toho týpka ide strach.
Pokračovanie nabudúce.