Ján Müller
Patrón
Naučme sa milovať aj to, čo je zlé.
„Ja, Monsignor Virgo, najvyššou mocou poverený, zbavujem tvoje telo hriechu.“
Po tejto vete zvyknem zasunúť tampón do rozkroku Nevinnej.
Ale dnes, prvýkrát, odkedy robím túto prácu, zaváham. Zneistí ma pohľad dievčaťa; jeho prosebné oči, ktoré majú v sebe všetku ťarchu sveta.
Akonáhle dokončím pohyb, vycerí tesáky a zlostne zavrčí. Naposledy sa vzoprie a zatne päste priviazané o posteľ. Svätená voda pôsobí okamžite. Telo Upíra pokryje mozaika navretých žíl, oči a líca sa prepadnú, telo zachváti plameň a keď dohorí, zanechá po sebe len čierny popol.
Často si kladiem otázku, či konám správne. Moja misia ma zo začiatku poburovala a hodnú chvíľu trvalo, kým som si na ňu zvykol. V slabých chvíľach si opakujem, že robím len to, čo je nutné pre dobro moje a ostatných ľudí.
Ak to nezaberie, nalejem si pohárik a postavím ho pred seba. Potom naň hľadím so zopnutými rukami.
Dobre viem, čo by sa stalo, ak by som sa napil.
Oznámim na diecéze, že úlohu som vykonal. Obratom mi dajú ďalšiu. Dokúpim teda tampóny, posvätím vodu a vydám sa na cestu.
Dedinka na severe ani nemá kostol. Veriaci každú nedeľu chodia na omšu do susednej obce. Okrem pomníka z druhej svetovej vojny v nej nič zaujímavé nenájdete.
Ľudia na tomto mieste už dlhšie dúfajú v zázrak. Strach a beznádej tu cítiť na každom kroku.
Starosta ma zavedie do chladnej miestnosti, kde skladujú telá. Všetko sú to muži so stopami po uhryznutí na krku presne ako som predpokladal.
Nechám ich spáliť.
Prehovorím s rodičmi.
Ako vždy sa nevinné dievča v jeden moment, nevedno prečo, zmenilo na krvilačnú beštiu, napadlo zopár ľudí z dediny, a potom zmizlo.
Vyberiem piatich chlapov. Vyzbrojíme sa. Vlastnú zbraň nabijem tampónmi nasiaknutými svätenou vodou a na svitaní sa všetci šiesti vydáme do hôr.
V tom hustom tichu počuť každý náš krok.
Postupujeme pomaly, stále sa rozhliadame. Čím dlhšie ideme, tým silnejší mám pocit, že na nás Upír striehne.
Zaútočí skokom z konára vysokej borovice. Dopadne na chrbát pupkatého chlapa po mojej pravej ruke a zahryzne sa mu zozadu do krku. Chlap s krikom a v bolestiach klesá na kolená. Zvyšní štyria muži spanikária a začnú páliť. Všetky strely končia v tele ich kamaráta.
Keď utíchne streľba, zisťujeme, že dievča je preč. Zostalo po ňom iba skrvavené telo muža. Zatlačím chlapovi viečka a ide sa ďalej.
V druhom kole chlapovi v menčestrákoch Upír zlomí väz. Najmladší zo skupiny sa pri pohľade na masaker zľakne a rozbehne do lesa. Je to zbytočný útek. Pred Upírom, ktorý sa pohybuje rýchlejšie ako naše guľky, nemá šancu utiecť. Za krátko k nám z diaľky doľahne jeho zúfalý výkrik.
Zvyšní dvaja spolupútnici sú vydesení na smrť. Poslal by som ich domov, ale Upír sa ešte nenažral do sýta.
Štvrtý muž zomiera po tom, čo mu Upír pazúrmi pretne tepnu. Chlap sa drží za krk a snaží sa zastaviť krvácanie. Márne sa za mnou načiahne, nemám mu ako pomôcť. Oslabený padne k zemi a naposledy vydýchne.
Posledný muž sa len prizerá. Je natoľko paralyzovaný, že ani len nedokáže použiť zbraň.
Chlap sa odhodlá k činu, až keď si ho Upír vyberie za svoju ďalšiu obeť. Stihne si pred ním kľaknúť na pravé koleno, strčiť si hlaveň pod bradu a stlačiť spúšť.
A tak na čistinku dorazím sám. Prebrodím sa trávou siahajúcou pod kolená a zastanem v strede lúky. Netrvá dlho a z lesa vystúpi dievča. Dlhé čierne vlasy lemujú jej bledú tvár. Okolo úst, na krku a tiež dekolte má zaschnutú krv padlých chlapov.
Začínam obvyklý rituál, pri ktorom si vyzlečiem sutanu a rozprestriem ju na zemi. Ľahnem si na chrbát a nenápadne si pripravím revolver.
Dievča, ako mora priťahovaná svetlom lampy, podíde bližšie, rozkročí sa nado mnou a v momente, keď si začne sadať, obratne vytasím zbraň, strčím jej hlaveň medzi stehná a stlačím spúšť.
V tej chvíli sa mení na Upíra. Zakvíli a chvíľu sa zmieta v plameňoch, aby sa vzápätí obrátil v popol, o ktorý sa už postará vietor.
A potom hodujeme.
Osláv víťazstva nad zlom sa zúčastní celá dedina. Pozvaný som samozrejme aj ja a ako obvykle celý večer nerobím nič iné, iba slušne odmietam chlapov, ktorí si chcú so mnou vypiť.
Pred polnocou vstanem a spoza stola prednesiem modlitbu. Opilci pod ťarchou mojich slov na chvíľu skrotnú, no len čo opustím sál, znova zarinčia poháre a spustí sa hlučná vrava.
Na izbe ma čaká prekvapenie. V kúte sedí a tíško čaká matka Nevinnej. Uvedomuje si, aký je čas a že som isto unavený, no nutne potrebuje spoveď.
Vedel som, že k tomu dôjde, takže si bez slova zavesím okolo krku štólu a posadím sa na posteľ vedľa ženy.
„Musím sa vám zo všetkého vyznať. Inak skončím v pekle,“ prehovorí zúfalým hlasom. „Všetko je inak,“ dokončí myšlienku a zrazu nevie ako ďalej.
„Pokračuj.“
„Moja dcéra bola úplne normálna, kým… Kým…“
„Pokým ju nezačali znásilňovať,“ dokončím za ňu vetu.
Behá po mne spýtavým pohľadom.
„Boli to tí piati muži, ktorí išli so mnou do lesa, však?“
Žena prikývne, zaskočená mojou jasnozrivosťou.
„Mali to napísané v očiach,“ vysvetlím a hneď ju aj posúrim. „Pokračuj.“
„Môj muž bol prvý,“ prehovorí žena po dlhšej odmlke. To sa jej už tlačia slzy do očí.
Mne sa vybaví tvár piateho muža, ktorý si v lese prestrelil hlavu. Jeho posledný pohľad patril tomu, čo zostalo z jeho dcéry. Došlo mu, že tohto Upíra stvoril on sám? Žiadal v tej chvíli aspoň o odpustenie?
„Od chvíle, čo sme ju adoptovali, všetci ňou pohŕdali,“ vysvetľuje žena. Mňa jej slová neskutočne popudia. Ešte chvíľu narieka, ale ja už ju nevnímam.
„Prečo si to nezastavila?!“ preruším ženine plačlivé mrmlanie. Vyplašene na mňa hľadí. I keď prišla o rodinu, nehodlám ju šetriť : „Za to, že si sa len prizerala, nesieš na celom hriechu svoj podiel viny.“
Žena berie moju dlaň a pritlačí si ju na líce zmáčané slzami. Prosí o odpustenie.
Vymaním si ruku z jej zovretia a požiadam ju, aby odišla. Padne na kolená. Jedným prudkým ťahom si roztrhne blúzu a odhalí svoje plné prsia. Chce, aby som si ju vzal.
Zažil som už všeličo, viem, že ľudia sa v kritických chvíľach správajú iracionálne.
Otvorím dvere a pustím dnu trochu svetla. Vrava prichádzajúca z oslavnej sály donúti ženu sa spamätať. Zakryje sa a vstane. Vyjde z izby, no ešte naposledy sa na mňa obráti.
„Ako je možné, že Boh niečo také vôbec dopustí?“ pýta sa s nádejou, že dostane rozhrešenie.
Ľahostajne odpoviem: „Niekedy sú otázky dôležitejšie než odpovede,“ a zabuchnem dvere.
Pokračovanie nabudúce.