Ján Müller
Patrón časť 4.
Útočí krátkymi nožmi s dvojitou čepeľou.
Našťastie mi klenuté stĺpy poskytujú dokonalé krytie. Naslepo vypálim zopár striel z pištole na drevené náboje. A keď už si myslím, že som svojho prenasledovateľa trafil, priletí a zapichne sa tesne vedľa mojej hlavy nôž, s rukoväťou v tvare krucifixu.
Krv mi steká od ucha až za kolárik. Ale ako povedal klasik, nemám čas krvácať.
Je načase to ukončiť.
A tak vybehnem z úkrytu.
Prvú ranu schytám do ramena, hneď na to ucítim bodnutie medzi lopatkami. Už viem, kde sa skrýva. Zvrtnem sa a vystrelím. V rovnakej chvíli sa do mňa zapichne ešte jeden nôž, a to priamo do brucha. Našťastie je posledný.
Na chvíľu sa mi podlomia kolená. Vytiahnem si z brucha nôž a pozviecham sa.
Prepoštovo nehybné telo nájdem s dierou v hlave za rozkvitnutým kríkom. Vďaka Bohu je po ňom!
Do Rádu Najsvätejšej Bohorodičky majú muži vstup zakázaný, ale našťastie pre mňa, viem, ako sa nepozorovane dostať dnu.
Rehoľná sestra Bernadet ma zastihne vo svojej izbe, ako sedím na stoličke na pokraji síl.
Rýchlo za sebou zavrie dvere a pre istotu zamkne.
Privítam ju so slovami: „Nevedel som, za kým ísť.“
Pomáha mi vyzliecť krvou nasiaknuté oblečenie. Roztržito sa otočí a prejde k umývadlu, keď si uvedomí, že som pred ňou celkom nahý.
„Dnes som na teba myslela,“ vraví a nalieva pri tom vodu do lavóra.
„Tak už viem, čo mi zachránilo život.“
Vráti sa a začne ma umývať. Dáva si pri tom dobrý pozor, aby ani len pohľadom nezavadila o moje partie. Chytím ju za ruku a zadívam sa jej do očí.
Vyslobodí si ruku a ide mi umyť chrbát. Keď je s tým hotová, natrhá bielu látku na kusy a obväzuje mi hrudník, rameno a napokon brucho.
„Ale s oblečením ti nepomôžem. Nemám tu tvoju veľkosť.“
Vo chvíli, ako mi pomáha vstať zo stoličky, ocitneme sa v intímnej blízkosti a mne nenapadne nič iné, než ju pobozkať.
Zaskočí ju to, ale poznať z jej výrazu, že nie je proti.
Urobím to znova.
„Dali sme sľub,“ vraví so zatvorenými očami a necháva sa bozkávať.
Začne moje bozky opätovať. A je v nich všetka skrytá túžba, ktorú sme za tie roky museli potláčať.
Zo spánku, po milovaní, ma budí šepot.
Spočiatku si myslím, že krv na plachte patrí mne, ale skontrolujem obväzy a sú suché.
V kúte izby nájdem kľačať Bernadet modliac sa ruženec. Posadím sa na posteli.
„Mal by som ísť,“ poviem polohlasne.
Preruší modlitbu a pomaly sa na mňa obráti. Akonáhle uvidím jej krvilačné oči, dôjde mi, že mám problém.
Opatrne vstanem z postele a prejdem k stoličke, cez ktorú visí moja potrhaná sutana. Bernadet vstane tiež a vycerí na mňa svoje tesáky.
Z puzdra pod sutanou vytiahnem zbraň na tampóny a letmo skontrolujem, či je nabitá. V komore je posledný patrón.
„Ja, Monsignor Virgo,“ začnem odriekavať, ale ďalej sa nedostanem, Upír so mnou vyrazí dvere.
Nasleduje ďalšia rana, tak silná, že po nej putujem niekoľko metrov po studenej dlažbe.
Radové sestry v nočných košeliach vyjdú zo svojich ciel zistiť, čo sa to deje. Najskôr ich vydesí nahé mužské telo, až potom pohľad na krvilačného Upíra, tiež ako ho Pán stvoril.
Vypukne zmätok. Namiesto toho, aby sa mníšky zatvorili na izbách, začnú utekať. Jedna z nich mi pri tom nechtiac vykopne z ruky zbraň.
Zbadám ju až na konci chodby, lenže Upír je pri nej prvý. Berie ju do ruky a jediným úderom rozbíja o podlahu.
Ako posledné stebielko nádeje sa ku mne dokotúľa tampón. Kľaknem si a chytím ho medzi končeky prstov. Keď na krku ucítim pazúry, rýchlo strčím ruku Upírovi do rozkroku.
Jeho zovretie povolí.
Nasleduje pre mňa mučivý pohľad. Bernadet, alebo to, čo z nej ostalo, sa zmieta v bolestiach.
Hold, jedine výstrel zo zbrane dokáže celý proces urýchliť a urobiť v rámci možností znesiteľným.
Koniec je napriek utrpeniu nevyhnutný. Upír sa zvalí k zemi a jeho telesná schránka sa postupne premení v prach.
Prievan rozfúka popol. V rovnakej chvíli, ale na opačnej strane chodby, objaví sa Biskup, Matka predstavená a ďalší Jeho oddaní stúpenci.
Vrátim sa do izby, hodím cez seba sutanu, zoberiem zvyšné zbrane, a stratím sa v tajnej chodbe, ktorou som dnes prišiel naposledy.
Z každej strany ma prenasledujú ich kroky.
Počujem hlasy.
„Obrad musí pokračovať.“
„Čo s Virgom?“
„Nájdite ho.“
V diaľke hrá hudba. Zastavím sa a chvíľu počúvam, či sa mi to len nezdá. A skutočne, je to organ.
Pokračujem.
Náhle, akoby sa predo mnou otvorila opona. Pozerám na pripravenú scénu, ktorej chýbajú už len účinkujúci.
Za zvukov dramatického motívu prichádza zástup oblečený v habite s kapucňou ako pri procesii.
Postava v čele nesie krucifix. Zaujme svoje miesto, na vyvýšenom stolci, a zacengá zvoncom.
Zvyšní urobia kruh okolo kamenného kvádra.
Po ďalšom zacenganí vojde na scénu dievča v bielom rúchu sprevádzané dvoma mníškami. Nechá sa pred všetkými obnažiť a ľahne si na monolit.
Organista pridá na intenzite a sálu ukrytú v útrobách podzemia zaplaví ohlušujúca hudba.
Objaví sa hlavný Aktér.
Nekráča pietne, ako tí pred ním, jeho chôdza pripomína človeka, ktorý si prišiel odkrútiť svoje a čo najrýchlejšie zmiznúť. Cestou zo seba zhodí róbu, nahý vyskočí na kameň a priľahne dievča.
O päť minút neskôr z nej zlieza a mizne rovnako ľahostajným krokom, akým na scénu vstúpil.
Mníšky starostlivo zahalia dievčinu a odvedú ju preč.
Muž zíde zo stolca a so vzpriameným krucifixom počká, až sa za ním zoradí zvyšok družiny.
Organ vyprevádza postavy zahalené v habitoch do tmy. Dohrá posledné tóny, a je koniec.
Chvíľu ešte počkám v ústraní, a potom sa vyberiem cestou, ktorou odišiel Aktér.
Ocitnem sa na chodbe zdobenej plastikami, zastanem pod výjavom Nanebovstúpenia a vyzriem spoza rohu.
„Povedal som, že chcem mäso!“ rozčuľuje sa mužský hlas. Vidím len sluhu, ako mu ktosi zabuchne dvere pred nosom.
Počkám, až zájde, a vojdem do izby.
Hlavná miestnosť, vybavená širokým gaučom, skleneným konferenčným stolom, a televízorom so širokouhlou obrazovkou, mi pripomína honosný apartmán.
Odkiaľsi zozadu vyjde muž, dobre vyzerajúci päťdesiatnik. Spoznávam v ňom Aktéra.
Prítomnosť cudzej osoby ho nijak zvlášť nevyruší. Znepokojí ho až pohľad na moju sutanu plnú zaschnutej krvi, pod ktorou som stále ešte nahý.
„Som Monsignor Virgo,“ predstavím sa. „Poverený strážiť tajomstvo posledného dediča.“
Znova si ma premeria. Pokračujem.
„Podľa proroctva máte splodiť nového mesiáša. Bohužiaľ sa tým ženám, ktoré vám vyberajú, nedarí otehotnieť.“
Zaskočí ho moja informovanosť.
„V skutočnosti už máte deti,“ dokončím myšlienku. „Problém je v tom, že ani jedno z nich nie je chlapec.“
Ktosi klope na dvere.
„Nechajte to tam!“ zavelí Aktér po chvíli uvažovania.
Osoba za dverami položí tanier k prahu a odíde.
„Takže ja som otec,“ povie Aktér. Nie je v tom žiadna veľká dráma, skôr obyčajné konštatovanie. „Vravíte deti. Koľko ich vlastne je?“
„Stretol som päť dievčat a jednu dospelú ženu. Volala sa Bernadet.“
Prejde k baru a naleje si pohárik. Keď ho tak pri tom sledujem, dostávam chuť.
„Začal som, keď mi bolo osemnásť. Môže ich byť…,“ ani to nedopovie. Pri tej predstave len pokrúti hlavou a potom vypije na ex.
Čakám, čo bude ďalej, no on si znova naleje, akoby sa nič nedialo.
„To je všetko?“
„Vedel som do čoho idem.“
„A čo tie dievčatá?“
„Účel svätí prostriedky, či ako sa to hovorí. V hre je predsa spása celého ľudstva.“
„Myslíte, že to je to, čo ľudia potrebujú?“
„Samozrejme,“ povie suverénne a znova vypije celý pohár. „Všetci sa neustále modlia, aby konečne prišla nejaká zmena.“
„Možno by namiesto čakania na zázrak mali sami niečo podniknúť.“
„Svet nie je dokonalý, ale môže byť, ak mu dám syna.“
„Čo ak nie? Nikde v proroctve sa predsa nespomína, že mesiášom nemôže byť žena.“
Schuti sa na tom zasmeje, a potom naleje rovno do dvoch pohárov.
„Napijete sa so mnou?“
Strácam posledné zvyšky viery, v ľudí, v tento svet, a hlavne v seba samého. Trvá mi len krátko, kým sa rozhodnem a prejdem k baru.
Beriem pohár do ruky a cestou k ústam nájdem ešte kúsok odhodlania. Naozaj to chcem urobiť?
Odolám, ale nespustím oči z hladiny.
„Vždy potrebujete okolo seba publikum?“
„Robím len to, čo sa odo mňa žiada.“
„Aj si to užívate?“
„Niekedy. Hlavne zo začiatku to bolo super. Ale súložiť na kameni vás časom omrzí.“
Napije sa a potom na mňa skúmavo zazerá.
„Čo vy? Chápem, ste kňaz, ale nerobím si ilúzie. Viem, ako to funguje.“
Precitnem.
„Mal som to šťastie spoznať lásku. Bola to skvelá žena, ale už je preč.“
Náhle priložím pohár k ústam a dám si hlt, hneď na to ďalší a tak pokračujem, kým nie prázdny. Zaplaví ma povedomá úľava, opojná, požierajúca všetky starosti, kým nezačne zožierať samotného človeka.
Aktér nalieva ďalšie kolo.
„Povedzte mi, keď ste tie dievčatá našiel, ako sa mali, čo robili?“
„Boli z nich krvilační upíri. Všetky som ich zabil.“
Odpoveď ho zaskočí, ale už na ňu nestihne ragovať. Vyruší nás ďalšie zaklopanie.
„Povedal som, nechajte to tam!“
No tentokrát osoba za dverami neodíde.
Do miestnosti vrazia ozbrojení muži z ochranky. Reagujem pohotovo, z puzdra vyťahujem zbraň a Aktéra beriem ako ľudský štít.
A vtedy mi to udrie do hlavy.
V okamihu prestanem počuť, svet sa spomalí, a moja myseľ začne uvoľňovať spomienky.
Mám dvanásť a prvýkrát v živote sa spijem tak, že neviem o sebe. Postupne sa mi vynárajú ďalšie momenty mojej alkoholickej minulosti. V rýchlom slede striedam rôzne obdobia, v každej scéne som opitý do nemoty.
Vybieham na cestu a takmer končím pod kolesami auta. Po výskoku z okna sa veziem v sanitke.
Vidím, ako vchádzam do kostola. Sedím v lavici, a na hlavu mi dopadá lúč slnka prestupujúci cez vitráž.
V tej chvíli začína moja cesta Božieho služobníka, a končí tu, v honosnom apartmáne, so zbraňou namierenou na hlavu posledného dediča.
Povolím zovretie a dám mu šancu uniknúť. Akonáhle zostanem odkrytý, ochranka spustí paľbu.
Posiaty dierami po guľkách padám na chrbát do mäkkého koberca, kde sa mi chvíľu pred tým, než naposledy vydýchnem, stretne pohľad s Aktérom. Jeho arogancia a povýšenectvo kamsi zmizlo, zrazu sa tvári, akoby niečo pochopil. No môže sa mi to len zdať, mám predsa vypité a zomieram.
. . .
Ak som dúfal v koniec, nepekne som sa zmýlil.
. . .
Objaví sa ostrý slnečný lúč, podobný tomu v kostole, a celého ma pohltí. Cítim sa zvláštne. Pripomína mi to stav, keď som si kedysi opitý ľahal do postele a musel zložiť nohu, aby sa mi prestala točiť hlava.
Uvidím vlastné telo ležať na podlahe a dôjde mi, o čo tu ide. Rovnako aj ochranka a tiež Aktér, ktorý sa ešte stále skrýva v kúte, sledujú, ako moja duša stúpa do neba.
Akonáhle duša dosiahne strop, lúč zhasne, a život tam dole sa zase vráti do normálu.
Čím som si to zaslúžil?
Porušil som celibát, zabil človeka, a priečil sa Božiemu zámeru. Mal by som skončiť v pekle. Namiesto toho si ma berie k sebe, a to nie je všetko, dokonca má so mnou ďalšie plány.
O mojom Nanebovzatí sa tam dole dozvedia na najvyšších miestach. Dajú si poradu a rozhodnú sa, že aj napriek nešťastnému incidentu s Aktérom ma Vatikán kanonizuje a vyhlási za Patróna rodiny.
Proti tomu sa nedá odvolať, lebo Peter, prvý pápež, dostal od Pána sľub, že čo človek uzákoní na zemi, bude On rešpektovať v nebi.
Preto teraz počúvam samé modlitby. Od rána do večera stále to isté. Ochraňuj toho, ochraňuj tam toho, ochraňuj nás všetkých.
Jedného dňa, na moje veľké prekvapenie, osloví ma s prosbou samotný posledný dedič.
Vyrozpráva mi, ako sa rozhodol rezignovať na celé proroctvo a uniknúť zo zlatej klietky. Vraj som ho k tomu inšpiroval ja. V momente, keď uvidel moje Nanebovzatie, pochopil, že nemôže svoj život premrhať, že ešte nie je neskoro.
Síce po ňom cirkev neustále pátra, no naučil sa s tým žiť, a dokonca stretol lásku svojho života.
Nezvyknem s ľuďmi komunikovať na priamo, ale v tomto prípade urobím výnimku.
„Čo odo mňa žiadaš?“
S nádejou obráti pohľad k nebesiam: „Na mne už nezáleží. Ale prosím, ochraňuj môjho syna.“
Koniec?