Opičie mäso
Časť III.
Prebral sa v miestnosti plnej denného svetla. Pozrel na telefón a zistil, že zaspal; napochytro zobral z regálu niekoľko plachiet a opustil sklad.
S plachtami v ruke prechádzal okolo jedálne, letmo nazrel dnu a šiel ďalej. Ten krátky pohľad ho v niečom vyrušil.
Miestnosť bola kompletne rozhádzaná, prevrátené stoly, stoličky, všade sa váľalo nedojedené jedlo, na podlahe boli červené šmuhy. Čupol si a prstom načrel do tekutiny pripomínajúcej krv.
Vrátil sa na chodbu a zbadal starenku sediacu v elektrickom invalidnom vozíku, postavil sa jej do cesty.
„Pani Marta. Čo sa stalo?“
Starenka ho spoznala a prívetivo sa usmiala:
„Branko.“
„Boris,“ opravil ju. „V jedálni. Boli ste tam?“
„Čakala som na izbe. Zabudli ste na moju zeleninu.“
„Kde sú ostatní?“
„Všetci už raňajkovali, len ja nie.“
Na konci chodby sa počas ich rozhovoru, ktorý nikam neviedol, objavili postavy. Pohybovali sa pomaly, z nohy na nohu.
„Do jedálne teraz nemôžete.“
„Ale sú tam všetci.“
Niekto z konca chodby zavrčal.
„Vyzerá to, že nie,“ povedal Boris, konečne si všimol potácajúcu sa skupinku. Dokázal rozoznať iba siluety, pretože za postavami bolo veľké okno, cez ktoré do vnútra svietilo ostré svetlo. Chodbou sa ozývali čudné pazvuky, vrčanie, chrčanie a iné hrdelné prejavy. Keď postavy získali jasnejšie kontúry, spoznal, že sú to starčekovia z domova dôchodcov. Boris zašípil, že niečo nie je v poriadku. Zvrtol sa na päte a chcel, čo najrýchlejšie zmiznúť. Po pár krokoch si ale uvedomil, že by mal pani Martu vziať so sebou.
Vozík dotlačil k výťahu a stlačil gombík. Zvuky sa blížili. Výťah konečne cinkol a dvere sa otvorili. Vo vnútri ležalo nehybné telo upratovačky, pochutnávali si na ňom dvaja starčekovia. Vyzerali čudne, viac ako zvyčajne, vyzerali neživo. Jeden z nich zbadal pani Martu a zaškľabil sa ňu.
„Rudo! Zase máš moje zuby,“ povedala pani Marta, keď uvidela svoju protézu.
Boris rýchlo odtiahol vozík do prvých dverí, ktoré boli poruke. Chcel zamknúť, ale v zámke chýbal kľúč. Nastalo ticho, až z toho pani Martu bralo na spánok. V tom tichu začal Borisovi zvoniť budík, vytiahol telefón a vypol zvonenie. Pozrel na pani Martu, prebrala sa, a čo bolo horšie, všimli si toho aj tí za dverami.
Boris otvoril okno a vykukol von, od zeme ho delilo len jedno poschodie. V momente, keď dvere povolili a neživí sa začali teperiť do miestnosti, bol rozhodnutý, že skočí. Vedel ale, že pani Martu už nezachráni.
„Zbohom, pani Marta.“
Pani Marta mu s úsmevom a hordou neživých za chrbtom zamávala.
Boris sa posadil do okna a pozrel pod seba. Pretočil sa radšej na brucho a pridržal sa parapetu. Neživí boli skoro pri ňom. Už nemal čas vymýšľať, pustil sa.
Auto zabočilo z hlavnej cesty na príjazdovú a zaparkovalo pred domom. Vystúpila z neho Andy, sympatická mamička, ktorej tiahlo na štyridsať. Každý jej ale tipoval o desať menej. Jej dcéra Mery bola dvanásťročná puberťáčka ako vystrihnutá z učebnice. Lukymu bolo deväť. Dlhým mečom mastil príšery v telefóne, a mal čo robiť, aby ho nedostali.
„Musíš stále hrať tú predpotopnú hru?“ hnevala sa Mery. Bolo vidieť, ako hrozne ju to irituje.
„Baví ma to,“ odpovedal Luky, ani na chvíľu nepoľavil.
„Nechaj ho,“ pridala sa Andy. „Za mojich čias to bol veľký hit.“
„To bolo kedy? Pred sto rokmi?“ Mery prevrátila očami a tresla dvermi.
Andy si na vedľajšom dvore všimla staručkého suseda Gusta, ako bezducho zíza do zeme.
„Zdravíčko, pán sused! No tak deti, pozdravte.“
„Dobrý,“ ozvali sa deti zborovo.
Sused sa otočil, mal sklenený pohľad, hlasno zamľaskal. Jediný, koho susedov čudný zjav neprekvapil, bol Luky, lebo stále bojoval s príšerami.
Dvere na verande sa otvorili skôr, než Andy stihla zaklopať. Objavila sa v nich hlava starej mamy. Odnepamäti ju volali Starká Val.
„Čau mami. Čo je s Gustom? Zase má vypité?
„Takto tam stojí už od rána. Čo vy tu?“
„Potrebujem si odskočiť do práce. Postrážiš mi deti, prosím?“
„Ale mne sa to teraz nehodí. Máme zraz.“
„To je dnes? Úplne som zabudla.“
„Mohla si zavolať.“
Andy sa otočila na deti a povzdychla si.
„Tak pôjdete so mnou a počkáte v aute.“
„Chceš aby sa udusili?! Vieš, aké sú tie moderné autá nebezpečné,“ zhrozila sa Starká Val. „Bežte dovnútra.“
Starká Val otvorila dvere dokorán, ukázalo sa, že je navlečená do zväzáckej rovnošaty.
„Super kostým,“ podotkla Mery a zaliezla spolu s Lukym do domu. Ešte pred tým mrkla na mamu, ich plán vyšiel.
Vďaka ti, robotník i roľník,
vďaka ti, otec, mať,
že môžem rojčiť, stále sniť, slobodnej zeme plody brať.
Premnoho vďaky v srdci mám,
že môžem šťastne dnešok žiť, snežienok ráno natrhať,
potom zas večer s milou byť.
Zarecitovala sedemdesiatročná pani a uklonila sa. Ďalšie štyri starenky posadané okolo stola ju odmenili potleskom. Všetky mali oblečené rovnaké zväzácke uniformy. Zistili, že majú spoločnosť. Pri dverách stála Mery so svojim bratom.
„Dobrý!“ pozdravila Mery a drgla do Lukyho.
„Čo robíš!? Zase som prehral,“ povedal Luky nešťastne.
„Čo si tá vaša mama vlastne myslí? Som jej dobrá len vtedy, keď ma potrebuje,“ sťažovala sa Starká Val a vyberala pri tom mäso z chladničky. „Ale keď už ste tu, aspoň mi pomôžete obaľovať rezne,“ dodala prívetivejšie.
Mery s Lukym sedeli v kuchyni za stolom a čakali, čo bude. Starká Val pred nich položila surovú bravčovinu. Luky sa nahol nad mäso.
„Starká, to mäso smrdí.“
„Že si ho zase kupovala v akcii?“ pridala sa Mery.
Starká Val si tiež privoňala.
„Čo klamete? Vôbec nesmrdí. Trochu sa len obávam,“ pokračovala zamyslene, „či ho bude dosť pre všetkých.“
Mery sa hneď vynašla:
„S nami si nerob starosti, my sme sa doma najedli.“
„Dobre. A ja si dám len zemiačky. Malý pôst nikomu neublíži,“ uzavrela Starká Val, spokojná, že všetko ide podľa plánu.
Deti sa po obalení rezňov radšej vyhli jedálni a zaliezli do spálne. Ležali v posteli a pozerali na mobile maminu reportáž. Andy stála na nemocničnej chodbe a do mikrofónu hlásila:
„V dnešných ranných hodinách bolo v nemocnici hospitalizovaných desať ľudí v staršom veku, ktorí sa podľa doterajších zistení pravdepodobne priotrávili. Lekári zatiaľ nezistili, čo mohlo intoxikáciu spôsobiť.“
Ozval sa výkrik. Andy prerušila moderovanie a pozrela sa, odkiaľ to prišlo. Webová stránka v najlepšom ohlásila výpadok siete. Luky sa snažil o opätovné načítanie, ale márne.
Bolo po rezňoch.
„Som rada, že vám chutilo,“ tešila sa Starká Val, brala zo stola použitý riad. „Nikam mi neodchádzajte. Hneď tu bude zákusok.“
Krátko nato, čo Starká Val odišla z jedálne, začali jej kamarátky pociťovať akúsi nevoľnosť. Jedna si pretrela spotené čelo, vyzeralo to, akoby sa o ňu pokúšala chrípka. Druha začala s ťažkosťami dýchať. Ďalšia zvesila hlavu a slabučko pochrapkávala. No a posledná len zízala pred seba a mľaskala.
Keďže internet nefungoval, Mery s Lukym stáli v okne a pozorovali suseda. K jeho nohám sa priplietla mačka.
„Vidíš. Iba čakal na Micu.“
Hneď, ako to Luky dopovedal, Gusto zobral Micu do náručia, pozrel jej do očí a potom sa jej nečakane zahryzol do krku.
Už sa to nesie,“ volala Starká Val od dverí. Dávala si pri tom dobrý pozor, aby neprevrhla tácku. „Som zvedavá, čo poviete na moje punčové rezy.“
Luky a Mery pribehli s krikom.
„Starká, rýchlo, poď! To musíš vidieť!“ naliehala Mery.
„Sused odhryzol mačke hlavu,“ doplnil Luky.
„Ale, čo si to vymýšľate? No počuli ste to?“
Starká Val pozrela na svoje kamarátky, ktoré už neboli medzi živými. Zrazu len zlovestne zavrčali a vrhli sa na svoju korisť. Deti pohotovo podliezli stôl.
„Dievčatá, čo to má znamenať?“ vykríkla Starká Val od bolesti, keď na svojej ruke ucítila uhryznutie. Odkiaľsi priletela váza a trafila jednu z neživých do hlavy.
„Dajte našej starkej pokoj!“ zahlásila Mery odhodlane a Luky sa pridal:
„Presne tak. Ruky preč, vy príšery!“
Neživé poslúchli a miesto Starkej Val išli po deťoch.
„Starkej porcelán,“ reagovala Mery.
Súrodenci brali z plnej vitríny keramiku a hádzali ju po neživých.
„Starká, uteč!“ kričala Mery.
Starká Val nereagovala, v šoku stála na mieste.
„Musíš ju odviesť. Choď!“ rozkázala Mery bratovi.
Luky hrdinsky prebehol cez stôl a zobral Starkú Val za ruku. Bol s ňou už pri dverách, otočil sa a uvidel, ako neživé uťahujú slučku okolo Mery. Chcel jej pomôcť, ale jediné, čo mal poruke, bol vypínač.
V izbe začalo blikať svetlo, čo neživé zarazilo. Mery využila krátky moment prekvapenia a rýchlo ich obehla.
Starkej Val a deťom sa podarilo uniknúť, no namiesto toho, aby utiekli z domu, zamkli sa v spálni.
„Volaj mame,“ rozkázala Mery a prešla k oknu. Snažila sa ho otvoriť, lenže bolo vybavené špeciálnym bezpečnostným zámkom. Ako hovorievala Starká Val: „Pre každý prípad.“
„Mama je nedostupná,“ skonštatoval Luky.
„Musíme nájsť ten kľúč.“
Boris prišiel na bicykli, stále oblečený v bielej rovnošate z domova dôchodcov. Zosadol z bicykla, ten sa sám zaparkoval, a šiel k domu. Na zadnom dvore čosi ležalo v tráve. Boris šiel a presvedčil sa, že je to zabitá mačka. Začul za sebou kroky, pomaly sa otočil a uvidel Gusta s krvavými ústami.
„Tato, aj ty?“
Borisovi bolo zaťažko otca udrieť, no brániť sa musel, inak by ho bol pohrýzol. Nakoniec sa vzchopil a sotil ho celou silou do záhonu so zeleninou. Gusto sa tam trochu pohniezdil a pomaly vstal. Z brucha mu trčala tyčka od fazule.
„Nebojte sa, tu sme v bezpečí. Ja sa len nachvíľku vystriem,“ povedala Starká Val, zatiaľ čo sa ukladala do postele.
„Starká, potrebujeme ten kľúč,“ naliehala Mery, no starká zatvorila oči a v momente zaspala.
„Mery, pozri!“ zavolal Luky od okna. Bol odtiaľ dobrý výhľad na susedov pozemok, kde práve prebiehal zápas.
Boris mal stále voči otcovi rešpekt, napriek tomu mu uštedril úder rýľom, ale len taký, aby sa nepovedalo. Ďalšia rana už poslala Gusta k zemi. Mal zlomený krk, no ešte stále chrčal a naťahoval pazúry. Boris sa postavil nad zmietajúce sa telo a urobil to, čo urobiť musel. Keď Gusta dokonal, hodil šabľu. Potom sa mu zazdalo, že počuje volanie. Pozrel na susedný dom. V okne stáli deti a kričali o pomoc.
S rýľom v ruke, ocitol sa v dome Starkej Val. Postupoval obozretne. Prvú po ruke mal kuchyňu, kde našiel dve neživé snoriace v chladničke. Nechcel ich rušiť, potichu sa otočil a urobil dobre, lebo sa naň rútila ďalšia starenka. Boris nastavil rýľ, a keď sa neživá zahryzla, odsotil ju. V drevenej násade po nej ostala zubná protéza.
Išli po ňom z každej strany. Zahnal sa, ale nechtiac pri tom trafil starenku bez protézy, ktorá ho chcela dostať od chrbta. Prvú z kuchynskej dvojice odrovnal ranou do hlavy. Druhú udrel násadou do brucha, predklonila sa, železnou časťou rýľa jej jedným šmahom odsekol hlavu. V zápale šiel a dokončil bezzubú, ktorá sa akurát pozviechala zo zeme. Pozrel okolo seba, všade bola krv. Zase ho naplo.
Kľučka na dverách sa začala hýbať. Luky s Mery ju sledovali so zatajeným dychom.
„To som ja, Boris,“ ozvalo sa spoza dverí.
Mery odomkla a pustila ho dnu.
„Ste v poriadku?“
Deti prikývli. Boris si všimol Starkú Val ležiacu na posteli. Mala zatvorené oči a ruky zopäté na bruchu. Na prvý pohľad sa ničím nelíšila od neživých, ktoré pred chvíľou zmasakroval. Postavil sa k posteli a pomaly dvihol rýľ nad hlavu.
„To nemôžeš,“ zaprotestoval Luky potichu.
Boris sa nadýchol rozhodnutý udrieť. Starká Val sa náhle prebrala a zhíkla:
„Preboha, zaspala som!“
Auto s Andy a jej dvorným kameramanom zastalo pred domom. Obaja vystúpili. Keď Andy uvidela Gustove nehybné telo ležiace na susednej záhrade, zmocnil sa jej ešte väčší strach. Ale keď jej ratolesti vybehli z domu, vydýchla si a s úľavou ich objala. Kameramanovi Karčimu sa to natoľko páčilo, že zapol kameru a začal ich točiť.
Chvíľu nato vyšiel z domu aj Boris, podopieral Starkú Val, ktorá už mlela z posledného. Po pár krokoch dostala triašku a zložila sa na zem.
„Mama!“ skríkla Andy a dobehla k jej telu.
Starká Val ale nemienila odísť z tohto sveta bez poslednej výčitky:
„Vravela som ti, vezmi si Borisa. Bola by si šťastnejšia,“ povedala a naposledy vydýchla. Karči s kamerou krúžil nad jej nehybným telom.
„Už to vypni,“ rozkázala Andy a išla za deťmi. Karči poslúchol. Počkal si až odíde aj Boris a potom znova zapol kameru.
„Ty si chcel chodiť s našou mamou?“ spýtala sa Mery.
„Chvíľu sme spolu aj chodili,“ zaspomínal Boris.
„Teraz sa o tom nebudeme baviť,“ uzavrela Andy rozbiehajúcu sa debatu.
Ozval sa bolestný výkrik. Všetci sa strhli a uvideli ako Starká Val hryzie Karčiho do lýtka. Dostala kamerou do hlavy, čo pomohlo.
„Do auta!“ rozkázala Andy pri pohľade na Karčiho krvavú nohu. Karči sám pochopil, že mu už nie je pomoci.
Hneď ako posádka auta zaklapla dvere, Andy naštartovala a začala cúvať. Do cesty sa jej postavil Karči, prosiac, aby ho zobrali so sebou. Andy nestihla včas dupnúť na brzdu a Karčiho zrazila.
„SPÔSOBILI STE NEHODU. UPOVEDOMÍM NAJBLIŽŠIU POLICAJNÚ HLIADKU,“ ozval sa ženský hlas z auto aplikácie.
„Choď! Aj tak už bolo po ňom,“ zavelil Boris.
Andy zaradila rýchlosť a vyšla s autom na cestu. Mery s Lukym sa ešte otočili a cez zadné okno sledovali Starkú Val, ako sa stavia na nohy. Bolo im za ňou smutno.
Cestou aplikácia hlásila stále to isté:
„ZOSTAŇTE NA MIESTE DO PRÍCHODU POLÍCIE, BUDE TAM ZA… PREPOČÍTAVAM. ZOSTAŇTE NA MIESTE DO PRÍCHODU POLÍCIE, BUDE TAM ZA… PREPOČÍTAVAM. ZOSTAŇTE NA MIESTE DO PRÍCHODU POLÍCIE, BUDE TAM ZA… PREPOČÍTAVAM. ZOSTAŇTE NA MIESTE DO PRÍCHODU POLÍCIE, BUDE TAM ZA… PREPOČÍTAVAM.“
Andy zaparkovala na odľahlom mieste a vypla motor. Konečne ticho. Posádka vystúpila a išla sa pozrieť na okraj svahu, odkiaľ bol dobrý výhľad. Luky sa privinul k mame, Mery spontánne chytila Borisa za ruku, príjemne ho to prekvapilo. Dospelí na seba pozreli a usmiali sa, pôsobili ako kompletná rodina.
Spod výfuku vyliezol Karči, celý dotrhaný a špinavý. Rodinka vôbec netušila, že sa k ním blíži, kým nezačal čosi mrmlať zastretým hlasom. Preživší sa otočili a sledovali, ako z neho postupne vyprchá všetok život. Zbledol, okolo očí sa mu vytvorili tmavé kruhy, behom krátkej chvíle zostarol o dobrých tridsať rokov, zošediveli mu vlasy, zvráskavela tvár.
„Vráťte sa do auta,“ povedal Boris a zodvihol zo zeme kameň. Počkal si, až bude Karči dostatočne blízko. Prvá rana tupo zadunela, pri druhej a tretej už bolo jasne počuť, ako praská lebka. Zase ho naplo, odstúpil od tela a hodil šabľu.
„Má niekto žuvačku?“ spýtal sa Boris, keď nasadol do auta.
„Ja mám,“ povedala Mery a vytiahla z vrecka balíček.
Nastalo nepreniknuteľné ticho, v ktorom sa po chvíli začalo ozývať slabé fňukanie. Andy pozrela do spätného zrkadla a zistila, že Luky plače.
„Čo je Luky?“
„Nechcem skončiť ako on!“
„Ale no tak, my tak predsa neskončíme,“ chcela ho Andy upokojiť, ale Mery to ako vždy zabila. Ironicky sa uškrnula a len sucho skonštatovala:
„Všetci raz zostarneme.“
Koniec.