Človekon

Nikdy na ten moment nezabudnem.

Bolo to pred jedenástimi rokmi. Prvýkrát som navštívil Lisabon, no s úplne iným človekom, než som dnes.

Vlakom sme sa zviezli na pláž v Cascais. Po hodine v príjemne chladnej vode, sadol som si do piesku.

Neviem dokiaľ sa tam vzal, no zrazu pri brehu stál muž – štíhli päťdesiatnik v modrej, ľanovej košeli zakasanej do tiež ľanových, ale bielych nohavíc, vyhrnutých pod kolená. Jeho bosé chodidlá sa podchvíľou strácali v dojazde vlny.

Stál s rukami v bok a uprene pozeral na oceán.

Za ním na pláži sedela žena, plavovlasá, oblečená do čiernych plaviek. Medzi ňou a tým mužom mohol byť sedemročný rozdiel. Aj na nej už boli čitateľné dotyky času, no stále pôsobila sviežo a plná života.

Držala v náručí dieťa a kojila ho. Pri nohách jej sedeli dve dievčatká, a aby toho nebolo málo, po jej boku stál čiernovlasý chlapec.

Nedokázal som od toho výjavu odtrhnúť oči. Pripadal mi tak zrejmý a pritom neurčitý.

Po jedenástich rokoch stojím na tej istej pláži. Do tváre sa mi opiera ostré slnko a na nohách ma chladí oceán.

V myšlienkach sa mi vynorí spomienka na toho päťdesiatnika.

Uvedomím si, že mám na sebe rovnakú ľanovú košeľu, zapravenú do vykasaných nohavíc, a za chrbtom mi sedí moja žena a kojí dieťa.

Obzriem sa, pohľadom chvíľu blúdim, a zrazu ho nájdem. Sedí v piesku a pozerá sa mojim smerom.

Mladík zostane prekvapený, že som sa zo všetkých ľudí na pláži pozrel práve na neho.

Letmo sa na seba usmejeme.

A zrazu vieme, na čo ten druhý myslí.

Koniec.