Až vyjde mesiac

Zaprisahal sa, že do rodnej obce viac nepáchne.

Jeho žena, tiež rodáčka z Vlčích dier, to videla rovnako. Keď sa im ale narodil chlapec, využili vždy otvorenú náruč rodičov a vrátili sa domov.

Prenajal si domček v strede námestia, kde býval second-hand, dávnejšie potraviny, krčma, ale ešte nikdy ambulancia pre domáce zvieratá, čo bol riadny krok vedľa. Keď v tých končinách ochorel pes, volali k nemu poľovníka, nie zverolekára.

Mnohí si ho pamätali a chceli si s ním vypiť. On si predsavzal, že namiesto chodenia do krčmy bude radšej športovať. Vždy po práci, len čo sa zvítal s manželkou a päťmesačným synkom, nazul si tenisky a bežal k železničnému priecestiu na konci dediny. Behal aj po lese, najradšej v noci, s čelovkou.

Bol spln.

Zazdalo sa mu, že medzi stromami vidí postavu. Skutočne tam bola. Žena, reťazou sa priväzujúca o kmeň stromu. Nástojčivo žiadala, aby odišiel, no vlastná zvedavosť ho nepustila. Posvietil si na okolité stromy, kde boli priviazané ďalšie postavy. Zastihol ich vo chvíli, kedy sa im do tváre vkrádalo čosi neľudské. Predĺžili sa im ústa, zašpicatili uši a ich nahé telá pokryli husté chlpy.

Konečne sa dal na útek, ale bolo už neskoro. „Niečo“ sa mu pazúrmi zarylo do chrbta a jedným šmahom ho zahodilo medzi stromy. Zachránil ho strmý breh. Skotúľal sa po ňom a padol rovno do rieky.

Prebral sa na bruchu v cudzej posteli. Rany na chrbte ho hrozne pálili. Hlas patriaci žene zo včerajšej noci ho napomenul, aby sa moc nehýbal. Počas krátkej konverzácie, zatiaľ čo mu vymieňala obväz, zistil, že ju pozná. Volala sa Paulína a bola z rovnakej dediny. Dokonca si spomenul na jednu spoločnú príhodu z detstva, ako ju s ďalším kamošom naháňali po lese.

Po rokoch z neho spravila napoly človeka, napoly monštrum. Bola iba jedna možnosť, ako sa toho zbaviť. Ľudia to väčšinou riešili obesením, ale našli sa aj takí, čo sa opili a „náhodou“ spadli na vrčiacu cirkulárku. Ostatní, aby nikomu neublížili, sa priväzovali v období splnu o stromy.

Bolo na ňom, ako sa zariadi, no ani na chvíľu nepomyslel, že by si siahol na život.

Postupne začal rozlišovať, kto z dediny patrí do klubu. Napomohli mu tajomné pohľady, pozdravenia od ľudí, ktorých doteraz bližšie nepoznal. Zistil aj to, že tí druhí, „normálni“, ho považovali za čudáka. Do rečí sa dostal už dávnejšie, kvôli svojmu nočnému behaniu.

Nadišiel nový spln. 

Okolo jedenástej povedal, že ho volajú k akútnemu prípadu. Obliekol sa a vyšiel do tmy.

Nahý sa priviazal o operačný stôl a čakal. Keď sa mesiac zaguľatil, pichol si do žily dávku bledozelenej tekutiny namiešanú zo sedatív pre zvieratá. Z mrákot ho vytrhla ukrutná bolesť. Po nej sa mu po tele rozliala páľava, celý očervenel a začal sa potiť. Zvyšok si nepamätal. Ráno, keď už bol zase človekom, cítil iba neuhasiteľnú chuť po krvi.

O mesiac neskôr sa opäť vytratil z domu, aby si v ambulancii vpichol ďalšiu dávku, o niečo tmavšiu než naposledy. Zase ho premkla bolesť. A po nej páľava, ale už nie tak intenzívna. Tentokrát sa mu to podarilo.

Zostal človekom.

Presvedčil Paulínu, aby aj ona vyskúšala sedatívum a povedala o ňom ostatným. Spočiatku nikto nejavil záujem, no s blížiacim sa úplnkom si k nemu ľudia začali sami chodiť po „dávku“.

A od tej chvíle sa už nikto nemusel ukrývať v lese.

V lete Vlčie diery slávili tisíce výročie svojho založenia.

Miestny obuvník sa osláv nezúčastnil. Zostal doma a driemal v kresle. Keď nadišla jeho chvíľa, od bolesti mu vystrelila ruka a zvalila stolík aj s ampulkou. Pripravené sedatívum sa stratilo kdesi pod nábytkom.

Ľudia na námestí sledovali ohňostroj. Krik mladého páriku, bozkajúceho sa v uličke, nikto nepočul. Panika vypukla, až keď „To“ roztrhalo chlapíka od cukrovej vaty. Policajtom chvíľu trvalo, kým sa preštrikovali davom a beštiu zastrelili. Takú krvavú spúšť v živote nezažili, no až pohľad na zviera, meniace sa späť na človeka, im skutočne vyrazilo dych.

Po tej tragickej noci padol na dedinu tieň podozrenia. Každému naháňalo hrôzu pomyslenie, že celú dobu medzi nimi žila taká kreatúra. Ľudia sa začali navzájom pozorovať, teda viac než inokedy. A tak sa stalo, že v jeden večer istý mladík sledoval Paulínu na miesto, kde bol les najhustejší, a tam uvidel miestnych, ako sa priväzujú k stromom. Počkal si po prvý moment premeny, a potom od strachu zutekal.

Nebyť toho masakru na námestí, nikto by mu to neuveril. Starosta ho vyzval, aby nešíril paniku, no niečo také sa udržať v tajnosti skrátka nedalo. Ľudia sa začali ešte viac separovať, len zopár chlapov sa naďalej tajne stretávalo. Založili akýsi odboj a spriadali plány, ako situáciu vyriešiť.

Skupinka miestnych sa začala opäť schádzať v lese. Verili, že návrat k osvedčenej metóde s reťazami je správne rozhodnutie.

Chlapi z odboja si počkali, kým budú všetci pod zámkom, a potom vyšli z húštiny aj s nabitými puškami. Bolo im zaťažko namieriť na osobu, ktorú poznali celý život. Akonáhle začal pôsobiť mesiac, svedomie ich prestalo ťažiť.

Výstrely prebudili celú dedinu.

Tým, ktorí ešte pamätali vojnové obdobie, nabehli po tele zimomriavky.

Akurát sa spamätával zo sedatíva, keď k nemu doľahla paľba z pušiek. Od incidentu na námestí chodieval znova do ambulancie, aby nepodcenil situáciu rovnako, ako obuvník. No naďalej sa odmietal skrývať v lese spolu s ostatnými.

Ešte netušil, že zostal zo všetkých posledný.

Myslel si, že o ňom nikto nevie, no krátko po masakri mu manželka položila otázku, ktorá ho zaskočila. Dlhšie ju trápilo, čo je za jeho pravidelnými nočnými výjazdmi. Premýšľal, že by jej zaklamal, ale ak nemôže veriť vlastnej žene, komu potom? Pravda ju dohnala k slzám, a chvíľu si naozaj myslel, že ho vyzradí, ale ustála to. Na otázku, čo budú robiť, odpovedal, že odídu niekam, kde sa nebude musieť báť o vlastný život.

Ak sa im také miesto vôbec podarí nájsť.

Koniec.