Poslíček (časť 1.)

Otvoria mi tie najkrajšie nohy, aké som kedy naživo videl. Patria brunete v priliehavých šatách, vyzerá trochu ako Kardashianovej mladšia sestra. Spýta sa, či si dám s ňou. Pizzu už nemôžem ani len cítiť, ale tie nohy, nedá sa inak.

Sedíme na zemi, jeme, bavíme sa a počúvame pri tom pohodovú hudbu. Chcem zapôsobiť, preto zadriem niečo v tom zmysle, že:

Zloží mi poklonu. Vraj veľmi precítené na dvadsaťročného chalana. Vyvíja sa to dobre, pohladí ma po ruke. Už si myslím, že niečo bude, keď v tom:

Ukáže sa chlapík v tielku. Vyzerá ako futbalista. S chladnou hlavou ho pozdravím:

Čo to tá Kardashianka trepe?! Vysvetľujem, že sme sa len rozprávali. Staviam sa na nohy, pomaly, aby sa futbalista náhodou nevyplašil. Premeria si ma a chce vedieť, aký som bol. Debil!

Neverím, že to naozaj povedala. Futbalista to chvíľu spracúva. A ja s ním.

Kardashianka oblapí frajerovi nohy a kričí nech utekám, že ma fakt zabije. Dostanem sa k hlavným dverám, ani neviem ako. Otváram a zdrhám. Počujem za sebou futbalistov krik:

Do hodiny je video vonku, pozerám ho v aute na parkovisku. Tí dvaja tam mali skrytú kameru. Vidím svoj zbabelý útek, ich reakcie, dosť sa na mne zabávajú. Video má vyše tisíc videní, komentáre radšej nečítam.

Ďalšia zastávka, vedecký ústav.

Naznačí mi nech čakám, lebo rieši nejaký hovor. Pán Dôležitý! Ešte sa mi aj otočí chrbtom. Našťastie ktosi vychádza z budovy, prešmyknem sa dnu.

Attila má okolo šesťdesiatky. Musí byť vážne hladný, lebo keď zbadá pizzu, rozžiari sa ako vianočný stromček.

Začne po vreckách hľadať peniaze.

Snorí po miestnosti, hľadá peňaženku, ja zatiaľ obdivujem blikajúce prístroje.

Odpoviem mu:

Attila sa nečakane objaví a nadšene zvolá:

Vysvetlím, že si to pamätám ešte zo školy, že som chvíľu študoval elektrotechniku. Necháva mi drobné a nazve ma Kolegom, čo ma fakt pobaví. Poprajem mu veľa šťastia s projektom a spýtam sa, kde si tam môžem odskočiť.

Kým som na toalete, v ústave sa musí čosi závažné odohrať. Počúvam hudbu zo slúchadiel, takže neviem presne, o čo ide. Umývam si ruky, keď mnou prejde silný elektrický výboj, zježia sa mi chlpy, vlasy postavia do pozoru. Potom, a to si fakt nevymýšľam, sa odlepím od zeme. Pomaly stúpam až pod plafón, ostávam visieť vo vzduchu. Trvá to len chvíľu, keď tá neznáma sila prestane pôsobiť, padnem na riť, a to dosť bolestivo.

Ostávam v bezvedomí, netuším ako dlho, ale keď sa preberiem, stále som na toaletách, na studenej zemi.

Cestou z toalety je na chodbe rozruch, ale moc tomu nevenujem pozornosť, riešim pokazený mobil. Sú tam akýsi týpci v skafandroch, s pípajúcimi prístrojmi, ale keďže som vo vedeckom ústave, tak ma to vôbec neprekvapuje. Idem za nimi, aby mi poradili ako sa dostať von, ale cestou si všimnem ceduľku s núdzovým východom a tak som rád, že ich nemusím rušiť.

Nasadnem do auta a chystám sa naštartovať, keď mi zabrní v ruke. Z končekov prstov udrie do zapaľovania malý elektrický blesk a motor naskočí bez toho, aby som otočil kľúčom. Poviem si „haluz“ a odídem.

Rozveziem všetky objednávky a vraciam sa do pizzerie po ďalšie. Už od dverí zízam na Zoju. Jej pohyby, keď pripravuje pizzu, pôsobia na mňa hypnoticky. Do cesty sa mi postaví Vlado, Zojin otec a majiteľ pizzerie. Tvári sa prísne, ako vždy. Ani ma nenechá Zoju pozdraviť a hneď vraví, že som flákač. Myslím si svoje, ale poviem len toľko, že:

Vlado ukáže na pult, kde sú na seba naskladané škatule s pizzami.

Pokračuje v kázni, ale ja ho nevnímam. Nenápadne sa vykloním a pokúšam sa zaujať Zoju.

Vytočí sa:

Naposledy pozriem na Zoju, ale som jej úplne ukradnutý.

Cestou k autu zakopnem, čo sa mi už dlhšie nestalo. Škatule pustím z ruky a idem k zemi, skoro si pri tom vybijem zuby. Vyčapený na betóne, pozerám po škatuliach plachtiacich vzduchom. V duchu si hovorím, aby nepadli, no a tie škatule, akoby ma počuli, zostanú visieť vo vzduchu. Viem, haluz. Pozbieram ich a vložím do kufra.

V aute sa chvíľu spamätávam. Vôbec mi to nedochádza, až neskôr, ale k tomu sa dostanem. Chcem naštartovať, znie to nabubrelo, ale vravím si, že čo ak mám z nejakého nevysvetliteľného dôvodu zvláštne schopnosti? Pri bankomate stojí mamička s kočíkom. Sústredene pozerám na kočík a snažím sa ním pohnúť. Na moje prekvapenie sa kočík naozaj pohne. Mamička sa zľakne a ratuje dieťa. Nechápe. Nechápem ani ja.

Skúsim to znova na odstavenom aute. Silou vlastnej vôle ho potlačím. Som vo vytržení, no stále nechápem. Z pizzerie na mňa máva Vlado, gestikuluje, že či mám čas.  

Zase sa mi podarí naštartovať bez použitia kľúča. Fakt neskutočné.

Blížim sa k semaforom. Odpočítavanie signalizuje, že za chvíľu skončí zelená. Podarí sa mi zastaviť odpočet na jednej sekunde. Prejdem cez svetlá „na pána“.   

Fičím si ďalej po meste, keď v tom uvidím Kardashianovej sestru s jej futbalistom. Toto si nemôžem nechať ujsť. Zaparkujem na najbližšom voľnom mieste a ostanem sedieť v aute. Mám na nich dobrý výhľad. Robia si selfie. Blíži sa k nim dvojica, ďalšia mladá babenka s frajerom. Ten frajer vyzerá drsne, moja babka také typy volá „ozruty“. Futbalistova ruka vyletí a capne okoloidúcu babenku po zadku. Ozruta sa postaví oproti futbalistovi. Je od neho o hlavu vyšší. Nepočujem, o čom sa bavia, ale futbalista sa evidentne snaží predísť konfliktu. Znova zasiahnem a dám futbalistove ruky do bojovej polohy. Nechápe. Aby toho nebolo málo, dá ozrute frčku do nosa. Ďalej nemá cenu sa rozpisovať. Futbalista dostane nakladačku. Natočil by som si to a zavesil na net, ale môj mobil stále nefunguje.

Zaparkujem v odľahlej uličke, kde ma nikto nevidí. Tu zisťujem, čoho všetkého som vlastne schopný. Vystriem ruky k oblohe a zvolám:

Nič.

Počasie ovládať nedokážem, v poriadku. Pre istotou sa ešte presvedčím, či som naozaj sám. Zatvorím oči a plne sa sústredím. Po chvíli sa moje nohy odlepia od zeme a ja stúpam do výšky. Opatrne otvorím oči a pozriem pod seba. Od zeme ma delí niekoľko metrov. Na chvíľu poľavím a stratím výšku, ale rýchlo sa spamätám a zase stúpnem. Akonáhle nájdem balans, pokračujem v stúpaní až na koniec osemposchodovej budovy. Nohou sa dotknem okraja a prejdem na strechu. Chvejem sa po tele a dúfam, že mi to pôjde rovnako dobre aj pri ceste dolu. Periférne zbadám postavu. Stojí v rohu na kraji strechy, ku mne otočená chrbtom. Len čo si uvedomím jej prítomnosť, postava skočí. Nazriem cez okraj a upriamim na ňu všetku svoju energiu. Zastavím ju kúsok nad zemou a pozriem jej do tváre. Je to dievča. Udivene na mňa hľadí. Zľaknem sa, ale nie jej pohľadu. Nechcem, aby hocikto vedel, že mám tieto nadprirodzené schopnosti. Dievča padne na zem. Keď znova vyzriem cez okraj strechy, je preč.

Sadnem do auta a radšej odtiaľ rýchlo vypadnem. Poteším sa, keď zistím, že mi zase funguje mobil. Dupnem na brzdu, lebo prvé, čo sa mi na mobile ukáže, je video šíriace sa netom. Je z dneška.

Vedci utekajú z budovy. Zbiehajú schody a zhlukujú sa na chodníku. Je tam s nimi aj vrátnik. Áno, ten Pán Dôležitý, ktorý ma nechcel pustiť do budovy vedeckého ústavu. So zdvihnutými rukami organizuje evakuačnú akciu. Tvári sa, že má všetko pod kontrolou.

Vedci ho ignorujú. Sledujú budovu. Vrátnik pozrie za seba, aby zistil, na čo tak všetci zízajú. Po budove ústavu lezú elektrické žily. Vyvrcholením je tlaková vlna, ktorá zasiahne hlúčik pred budovou a zježí im vlasy. Zrazu všetko ustane, akoby uťalo. Video končí. Pod ním je napísané:

Zdá sa, že záhada mojich nadprirodzených schopností je vyriešená. Takže už nie som len obyčajný poslíček. Usmejem sa. Konečne som so sebou spokojný.

Pokračovanie nabudúce.