Hlboký spánok
Milé dámy, vážení páni. Zaujmite svoje miesta a vypnite prosím mobilné telefóny. Ďakujeme. Želáme vám príjemný a ničím nerušený kultúrny zážitok.
Nastala tma. Kým sa spustila hudba, stihol ešte ktosi zakašľať. Na javisku sa objavila malá bodka svetla a začala rásť. Svetelný kužeľ objavil postavu ženy. Sedela za stolom a ťukala do počítača. Nerozprávala, no aj napriek tomu mohli diváci zreteľne počuť jej hlas.
IDA: Ten sen začína vždy rovnako. Sedím za počítačom a píšem. O Vajanskom.
Viem, že je tam so mnou.
Objavila sa Vajanského projekcia. Spolu s ňou nastúpil dramatický hudobný motív.
IDA: Mala by som sa tešiť, ale bojím sa. Viem, že niečo nie je v poriadku.
Vajanský zdvihol ruku nad hlavu a v nej držal dlhý kuchynský nôž. Ida naďalej usilovne písala.
IDA: Nemám silu to zastaviť. A vtedy, vtedy… sa zobudím.
Rozsvietili sa svetlá. Projekcia Vajanského zmizla a stíchla aj hudba. Na javisku bolo okrem stola ešte kreslo. Sedel v ňom Karol.
KAROL: Mne to príde úplne zrejmé. Si prepracovaná.
IDA: Zakaždým hovoríš to isté. Chceš sa ma zbaviť.
KAROL: Čakajú ma ďalší klienti. To je fakt. Ale ty si prepracovaná. Sedíš nad tým…
IDA: Štúdiou. Volá sa to štúdia.
KAROL: Trvá to už rok. Za mnou prídeš len keď potrebuješ psychiatra. Alebo sex. Koho dnes zaujíma Vajanský?
IDA: Preto to píšem. Chcem, aby sa o ňom ľudia dozvedeli viac než je napísané v knihách.
KAROL: Ja som myslel, že to robíš pre peniaze.
IDA: Každú noc. Sníva sa mi ten istý sen. Každú noc. Potrebujem zistiť, čo znamená.
KAROL: Pracujem na tom.
IDA: Áno? A kedy ma uspíš?
KAROL: Už sa stalo. Ja, ty, ten počítač, kreslo, aj títo ľudia. To všetko je len sen. Tvoj sen.
Idu zistenie, kde sa nachádza prekvapilo. Potrebovala čas, aby si všetko zrovnala v hlave, aby prijala, že sníva.
IDA: Čo bude teraz?
KAROL: Pokúsime sa zistiť, čo chce. Musíš ho privolať. Musíš urobiť ten rituál.
A tak Ida odzátkovala víno a pila, kým fľaša nebola prázdna. Potom položila prsty na klávesnicu a pustila sa do písania. Ľudia mohli opäť počuť jej vnútorný hlas.
IDA: Svetozár Hurban Vajanský – osobnosť, ktorej tvorba básnická, prozaická, či literárnokritická zasiahla život študenta takmer každej strednej školy. Osobnosť, ktorej sa venovala nejedna vyučovacia hodina literatúry. No i tých zopár hodín bolo primálo na to, aby odhalili život tohto velikána. Bolo to však dostatočne dlho, aby vzbudili záujem chcieť sa dozvedieť viac. Viac v rámci dejín vlastného národa. No ani tieto vedomosti ešte netvorili celok jeho osobnosti.
Bola tu zas. Silueta Vajanského. A opäť išla s nožom na Idu. Karol sa ju pokúsil chytiť, lenže bola vrtkejšia. Predsa len to bola projekcia. Skákala z miesta na miesto, letela nad Idou, preletela aj ponad hlavy divákov a chvíľu zostala visieť vo vzduchu. Napokon zletela dolu a zmizla v Ide. Chudák pisateľka. Pripomínala človeka, ktorý vypil priveľa alkoholu a posledný dúšok mu nesadol. Prehltla, čo bolo na pol ceste vonku a potom prehovorila mužským hlasom.
IDA: Dych si vidíš, tma za rána, dážď sa leje ako z džbána. Nech čert vezme toho Jána, smoklivého grobiána.
Z Idinho rozkroku vyliezla ruka. Po nej začala sa tlačiť hlava a ramená, a tak to pokračovalo dovtedy, kým pisateľkino lono na svet nevyvrhlo Vajanského. Pánko s mocnými fúzmi a bujarou bradou sa pozviechal, pozrel na vydesenú Idu a Karola, obaja stáli v tichom úžase, a čakal, čo z nich vypadne.
VAJANSKÝ: Žiadne ahoj? Alebo vitaj? Aspoň dobrý deň by sa patrilo. Čo ma nepoznávate? Nevyzerám hádam, ako z učebnice? To ten očistec, dokáže človeka zmeniť. Je to ako basa. Musíš so sebou niečo spraviť, aby ťa odtiaľ pustili. Sedíš tam pred takou veľkou knihou, listuješ si vo vlastnom živote a snažíš sa zistiť, kde si urobil chybu. Keď na to prídeš, si voľný. Keď nie…
Tu Vajanský urobil pauzu a čakal, že Karol s Idou sa zapoja, ale oni nič.
VAJANSKÝ: Keď človek získa po sto rokoch slobodu, chce si ju aj trocha užiť. Nakuknúť ženským do spŕch, zaletieť si do Číny. Čokoľvek. Lenže potom zistí, že nejaká grafomanská kravka píše o ňom oslavnú štúdiu.
Vtedy Ida precitla, ale nie kvôli tomu, že ju nazval grafomanskou kravkou.
IDA: Píšem o dôležitosti vášho diela.
VAJANSKÝ: Nevznecuje to ani zmysly, ani intelekt, ani hladinu citov, je to len posvätná nuda.
IDA: Nemôžete byť Vajanský. Ten veľký človek a spisovateľ.
VAJANSKÝ: Veľký človek dozaista, na naše pomery, v tej dobe. Bol som neohrozený, heroicky som sa držal na svojom poste. V oblasti mravných skutkov a činov, som ja, Vajanský, znamenitý príklad a vonkoncom niekto. Ale veľký spisovateľ?
IDA: Poznám vaše dielo odpredu odzadu. Publicistiku, aj drámu…
VAJANSKÝ: Samozrejme, keď príde jubileum, treba sa správať, ako sa patrí, celonárodne.
IDA: Národný dejateľ trikrát súdne trestaný, poburujúci svojimi novinárskymi článkami.
VAJANSKÝ: Tiež som kŕmieval vrabce a sledoval, ako tiahnu divé husi.
IDA: Dobrodružný človek, tichý idealista, ktorý sa oduševňuje za všetko krásne, dobré a vznešené.
VAJANSKÝ: Antisemita.
IDA: Tajomník ženského spolku Živena.
VAJANSKÝ: „kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19. storočia, t.j. feminizmus,“ napísal som do Národných novín v roku 1904.
IDA: Stačilo!
Keď už Ide došli argumenty, lepšie povedané nervy, vytiahla dlhý kuchynský nôž a chystala sa za tie nehorázne reči Vajanského bodnúť. Bohužiaľ sa jej do cesty priplietol Karol a schytal to ostrie on. S nožom v bruchu najskôr klesol na kolená a potom sa celý zvalil na bok, chrbtom k divákom. V celej sále bolo ticho. Vajanský prišiel k jeho telu a skúšal, či žije. S chladnou hlavou skonštatoval, že:
VAJANSKÝ: Nedýcha.
IDA: Ja som ho zabila!
VAJANSKÝ: Aj to je spôsob, ako riešiť manželské problémy.
IDA: Musím zavolať doktora.
VAJANSKÝ: Načo? Ten je zrelý do hrobu.
Ozval sa domový zvonček a po ňom búchanie na dvere.
POLICAJT: Polícia, otvorte!
Ide vôbec neprišlo čudné, že jej hneď po tom, čo zapichla manžela, klope na dvere polícia. Namiesto pokusu prebudiť sa, začala panikáriť.
IDA: Čo urobím?!
VAJANSKÝ: Vedel by som.
IDA: Hovor!
VAJANSKÝ: Až keď mi dáš tú štúdiu.
IDA: Mrcha!
Ida nevedela, čo si počať. Jej chaotické myšlienky narúšala Vajanského línia toku slov. Jeho monológ, zatiaľ čo pisateľka brala Karola za nohy a ťahala jeho mŕtvolu z javiska, znel zhruba takto:
VAJANSKÝ: Mladý človek hľadí na svet cez farbisté sklíčka svojich citov. Duša je bleskom oka. Keď sa pomýli silný, teda sa silne pomýli. Tatry majú svoj zvláštny ráz, ony hovoria k nám živšie, bezprostrednejšie než Alpy. Nemoc je silnejšia než vôľa človeka. Ženská príroda je veľmi mäkká a spôsobená k metamorfóze. Ženské srdce je divná hádanka. A keď sme pri ženách… Treba namočiť pero do dúhy a sypať na riadky peľ motýlích krídel.
S posledným slovom Vajanského monológu, ktorý zožal mocný potlesk, vrátila sa na scénu Ida, a s ňou prišiel policajt. Pozornejší divák si mohol všimnúť, že je to Karol preoblečený do uniformy.
POLICAJT: Susedia počuli krik a hádku.
IDA: Od nás? To je čudné. Ako vidíte, tu je všetko v poriadku.
VAJANSKÝ: Máme chvíľku poézie.
POLICAJT: A vy ste?
VAJANSKÝ: Prišiel som z veľkej diaľky, aby som slabým prinavrátil vieru, slepých priviedol na správnu cestu, vlial život do boľavých sŕdc a otriasol starým a skostnateným systémom.
POLICAJT: Jasné. Trochu sa tu porozhliadnem.
A ako policajt povedal, tak aj urobil. Len čo sa vzdialil, Ida začala znova panikáriť.
IDA: Je koniec.
VAJANSKÝ: Vedel by som, ako z toho von.
IDA: Tú štúdiu ti nedám.
VAJANSKÝ: Bola si už väznená, drahá moja? Ja áno.
IDA: Viem. S Mudroňom, Šoltésom a Halašom.
VAJANSKÝ: V jednej cele, jasnej a suchej. Dula sedel so Škultétym. Večer sme jedli pečienku a plnenú papriku. Hrôza pomyslieť.
IDA: Plnenú papriku?
Ide pri tej predstave zovrelo hrdlo.
VAJANSKÝ: Činorodosť talentovaných ľudí sa však nezaprie ani v takej situácii, keď nad nimi vytvára kríž mreža na okne väzenskej cely. Do väzenia som si priniesol korektúry českého vydania románu Suchá ratolesť a napísal som aj novelu Pustokvet, ktorá ešte v tom istom roku vyšla na štyri pokračovania v Slovenských pohľadoch. Daj mi štúdiu a zoberiem všetku vinu na seba.
Policajt sa vrátil na scénu. V ruke niesol igelitové vrecko s krvavým nožom vo vnútri.
POLICAJT: Vo vani leží zavraždený muž. Kto z vás to má na svedomí?
Vajanský významne pozrel na Idu. Pisateľka sa mohla zachrániť, keby chcela, lenže to by sa musela vzdať svojej štúdie. Nevedela, čo si počať a tak sa hystericky rozkričala, až z toho pukli všetky žiarovkyv v sále. Diváci ostali hodnú chvíľu v absolútnej tme. Medzitým na scénu pribehli technici s baterkami a riešili situáciu. Keď sa svetlá znova rozsvietili, javisko bolo prerobené na súdnu sieň. Vajanský sedel na lavici obžalovaných, sudcom bol Karol, tentokrát navlečený do sudcovského taláru, a Ida, tá bola jediným svedkom procesu.
SUDCA: Vidím, že toho máte riadne za ušami.
VAJANSKÝ: Na rováši, ako sa vraví.
SUDCA: Naháňali ste Masaryka po Martine s dáždnikom v ruke.
VAJANSKÝ: Bohužiaľ som ho nedostihol.
SUDCA: Máte nevyplatený účet v krčme.
VAJANSKÝ: Krčmár, sviniar jeden, mi nalial namiesto vína kapustovej vody, na čo som prišiel až druhý deň. V tú chvíľu mi to bolo jedno. Vypil by som aj pomyje. Taký som bol ožratý.
SUDCA: A čo tu máme dnes?
VAJANSKÝ: Vraždu, pán sudca.
SUDCA: Vraždu?! Ste si istý?
VAJANSKÝ: Vraždičku, tak veru.
SUDCA: Boli ste v amoku? Stalo sa to náhodou?
VAJANSKÝ: Práveže nie, bola to riadne prevedená, úkladná vražda.
SUDCA: Vysvetlite mi to.
VAJANSKÝ: Hudba!
Vajanský si poručil a muzika zahrala. Obžalovaný sa s chuťou pustil do spevu.
VAJANSKÝ:
Ku zvukom Tvojho varyta
zaznieva lutna moja:
Ty, silný, spievaš o láske,
ja, slabý, zvem do boja.
Ozvalo sa sudcovske kladivko.
SUDCA: Žiadny spev v súdnej sieni. Povedzte mi to jasne a stručne. A zdržte sa hudby a veršov.
VAJANSKÝ: Ako iste viete, pred sto rokmi prišla moja maličkosť na tento svet.
SUDCA: Nie, to som nevedel.
VAJANSKÝ: Práve preto chcela tuná prítomná napísať štúdiu o mojom diele, aby ľuďom pripomenula, že tu žil, tvoril a bojoval za národ slovenský, dejateľ…
SUDCA: K veci, prosím.
VAJANSKÝ: Ida o mne písala štúdiu.
SUDCA: Je to pravda?
IDA: Áno.
SUDCA: A vy ste… ?
IDA: Kunsthistorička. Ale venujem sa aj vlastnej dramatickej činnosti. Okrem spomínanej štúdie som napísala aj divadelnú hru Hlboký spánok.
VAJANSKÝ: Tu sa dostávame ku koreňu veci, pán sudca.
SUDCA: Vážne?!
VAJANSKÝ: Presne tak. Pani Ida si ma zavolala, aby som jej pomohol s textom. Musela totiž stihnúť… Ako sa tomu dnes hovorí?
IDA: Deadline.
VAJANSKÝ: Sedeli sme nad tým dlho do noci, keď v tom prišiel Karol a chcel zničiť všetku prácu.
SUDCA: Aký mal na to dôvod?
VAJANSKÝ: Tvrdil, že to je nepravda, že to nevznecuje ani zmysly, ani intelekt, ani hladinu citov, je to len posvätná nuda.
SUDCA: Tomu nerozumiem.
VAJANSKÝ: Jednoducho tvrdil, že nie som veľký spisovateľ.
SUDCA: Preto ste ho bodli nožom.
VAJANSKÝ: Navyše si myslel, že my dvaja.
Vajanský vulgárnym gestom naznačil, že medzi ním a Idou došlo k pohlavnému styku.
SUDCA: Priznávate sa teda dobrovoľne, že ste Karola zavraždili?
VAJANSKÝ: Zabil som ho, akože je Boh nado mnou.
SUDCA: Na základe týchto okolností mi neostáva nič iné než vás odsúdiť…
IDA: Ale tak to nebolo! Ja som ho zabila.
VAJANSKÝ: Pán sudca, ona nevie, čo hovorí. Je v šoku z manželovej smrti.
Sudcovske kladivko opäť prehovorilo.
SUDCA: Polícii ste tvrdili, že to bol on.
IDA: Ponúkol sa, že celú vinu zoberie na seba, keď zničím štúdiu, ktorú som o ňom pripravovala. To on tvrdil, že to nevznecuje ani zmysly, ani intelekt, ani hladinu citov, že je to len posvätná nuda. Tvrdil, že nebol veľký spisovateľ.
SUDCA: Je to pravda, Vajanský?
VAJANSKÝ: Písala o mne iba samé bludy a nepodstatné fakty. Učitelia rovnakými ohlupujú žiakov na hodinách, a vo svojej podstate, zabíjajú chuť po literatúre. Ja som chcel ľuďom vyjaviť pravdu.
IDA: Načo je ľuďom pravda? Tak málo sa u nás hovorí o poklade, o literatúre. Vravím naschvál o poklade – lebo aká malá by bola slovenská literatúra, musí byť príkladom, ona jediná dvíha nás z pustoty na svetlo.
VAJANSKÝ: Nestojím o takú poklonu. Je to koncepcia sveta, života a človeka, ktorú máme v sebe, vytvorenú v politickej neslobode, vonkoncom duchovne neslobodná, musíme ju odmietnuť, ak predsa ešte dačo chceme, lebo je nepochybné, že táto nás ohrozuje väčšmi ako hociktorá iná. Ďalšie vplývanie môjho autora na tok národnej krvi môže byť len záporné, pretože utvrdzujúce, nie podnecujúce. V nás je viac, ako som myslel a dal.
V tej vzácnej chvíli, keď postavy vyriekli úprimné slová, zjavil sa na plátne anjel a mával na Vajanského.
SUDCA: Veď to je, Anjel!
IDA: Asi sme v nebi.
VAJANSKÝ: Vy máte do neba ešte ďaleko.
Vajanský vošiel na plátno a postavil sa vedľa anjela. Chytili sa za ruku a spoločne odkráčali kamsi do stratena. Po tejto scéne bola už len tma, znel zhluk hodín a budíkov.
Keby doňho nedrgla, prespal by aj klaňačku. Otvoril oči a zistil, že všetci okolo už stoja a tlieskajú. Na javisku trojica hercov čakala, až to diváci konečne zabalia a oni budú môcť vypadnúť.
„Vôbec som to nepochopil,“ povedal, keď spolu kráčali uličkou za divadlom.
„Pretože si nekultúrne hovädo. Nechápem, prečo s tebou vôbec som?“
Chytil ju za ruku a pritiahol si ju k telu.
„Pretože lepší sex si nezažila.“
Druhou voľnou rukou jej šikovne zašiel pod sukňu. Vedel, že si nezobrala pančuchy, ani nohavičky.
„Ty zloba,“ vzdychla vzrušene a vášnivo ho pobozkala. A na záver dodala: „Už nech sme doma.“
Koniec.