Pôvabná vôňa revolúcie
Časť I.
Pred budovou ministerstva školstva sa objavili dvaja papaláši a jeden z nich začal na študentov pokrikovať a urážať ich. Demonštranti sa nezľakli a skandovali ďalej:
Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu, .. dialóg, ..reformy!
V rovnakej chvíli volala z telefónnej búdky spred hotela Kyjev krásna mladá slečna, dobre nahodená, s výrazným mejkapom, ktorý ju robil o čosi staršou.
„On zabudol, že sme sa mali stretnúť?“ prskala do slúchadla. „Nie? No tak, kde toľko trčí? Aká demonštrácia zase?!“
Nechápala, chvíľu si dokonca myslela, že od rozčúlenia zle vidí, no skutočne sa k nej z diaľky blížil KOVBOJ. Mal na sebe koženú bundu s americkou vlajkou vyšitou na chrbte, džínsy a na nohách špicaté čižmy. Hneď ako ju zbadal, zabočil k búdke a oprel sa o ňu.
„Toto už je tretíkrát,“ nedala sa rušiť jeho očarujúcim úsmevom. „Odkáž mu, nech mi už nikdy nevolá.“
Tresla slúchadlom a vyšla von.
„Čakáš na niečo?“
„Na teba,“ prehovoril kovboj, posunul si klobúk o čosi vyššie a vytiahol škatuľku červených Malboriek.
„Cigaretu?“
Ponúkla sa. Kovboj jej bleskovo pripálil benzínovým zapaľovačom. Pri poťahovaní sa dotkla jeho ruky. Bolo v tom niečo dôverné a zároveň prirodzené. Vyfúkla a spýtala sa:
„Odkiaľ si sa tu vzal?“
„Z New Yorku.“
„Áno? A čím sa tam živíš, v tom New Yorku?“
„Tak. Čo príde.“
„Ja študujem medicínu,“ povedala hrdo. „Bude zo mňa pediatrička.“
„A pekná,“ dodal kovboj.
Prebehla po ňom očami.
„Takto chodíš normálne? Nebojíš sa, že ťa zbalia?“
Za odmenu, že ho rozosmiala, pozval ju na drink. Chvíľu naoko zvažovala, no veľmi dobre vedela, že takáto ponuka sa skrátka neodmieta.
Po pár drinkoch sa nechala pozvať aj na byt. Milo opitá sedela na posteli a v ruke držala fľaštičku dámskeho parfumu.
„Taký u nás nekúpiš ani v Tuzexe! No vážne!“ zaradovala sa a strekla si na zápästie. Zatiaľ, čo sa kochala vôňou, kovboj zo seba zhadzoval oblečenie. Najväčší problém mu robili čižmy, ale nakoniec si s nimi poradil.
„Môžem si ho nechať?“ prosíkala, vôbec ju nevzrušovalo, že pred ňou stojí len v bielych ponožkách.
„Jasné. Je tvoj.“
Položil si krásku na chrbát a začal z nej postupne sťahovať oblečenie. Bola celkom nahá, ale parfum si stále strážila na prsiach, pre istotu oboma rukami.
„Na chvíľočku si to odlož. Dobre?“
Vzal fľaštičku a postavil ju na nočný stolík. Kráska z nej ani na chvíľu nespustila oči.
Asi po pol hodine, keď už bolo po všetkom, vyliezla z izby, kovbojova košeľa jej siahala do polovice stehien. Docupitala k dverám na opačnom konci chodby, stlačila vypínač a vošla dnu.
Sedela a pozerala po kúpeľni, keď zrazu zhaslo svetlo. Vo dverách sa objavila postava zavalitého muža. Tvár nevidela, pretože mu na chrbát dopadalo svetlo z chodby.
„O, pardon,“ ospravedlnil sa a zase bol preč.
Znova sa rozsvietilo. Počula mužské hlasy, ale nerozumela, o čom sa bavia. Jeden z nich určite patril kovbojovi. Priplietol sa medzi nich ďalší. Tento raz ženský. Šepkali. Kráska počkala kým utíchnu. Keď sa cez pootvorené dvere uistila, že chodba je prázdna, rýchlo prebehla späť do izby.
„Neviem čo robia doma. Vôbec tu nemali byť,“ vysvetľoval kovboj. Sedel na okraji postele a nazúval si čižmy.
„Mal si mi povedať, že ideme k tvojim rodičom,“ povedala kráska pri zapínaní nohavíc, vzápätí sa načiahla po parfum, chcela si ho schovať.
„Nevidel si moju kabelku?“
Ležala pri kovbojových nohách, vzal ju a podal kráske so slovami:
„Ja som hotový. Môžeme už ísť?“
Hodiny na Hviezdoslavovom námestí ukazovali niečo krátko po desiatej. Stálo pod nimi zopár mladých ľudí, dohadovali sa, kam pôjdu. Zaujal ich nezvyčajný párik. Kráska išla prvá, kovboj pár krokov za ňou, sotva jej stačil.
„Môžeš spomaliť?“
„Som nervózna, musím znova cikať.“
„Miloš?“ povedal ktosi z postávajúcich pod hodinami. Bol to ženský hlas. Kovboj sa tváril, že nič nepočuje a kráska, tá mala úplne iné starosti.
Už len kúsok a boli pri schodoch, ktoré viedli do krčmy v podzemí. Pred jej vstupom, v blízkosti šatne, visel oznam:
PIVO PODÁVAME LEN K JEDLU
Kráska si to namierila rovno k toaletám. Kovboj zostal pri bare a rozkázal si pivo. Čašník krátko zaváhal, ale odmietnuť chlapa v kovbojskom si nedovolil.
Kráska vyšla z kabínky a uvidela pri umývadle akúsi cudziu osobu, blondínu, stála so založenými rukami, v očiach nepriateľsky pohľad. Osoba urobila krok dopredu a pozrela sa jej priamo do očí.
„Dávaj si na neho pozor.“
„Na koho?“ nechápala kráska.
„Predsa na Miloša.“
Radšej osobu bez slova obišla a išla si umyť ruky. Dúfala, že dá pokoj. Lenže osoba pokračovala.
„Je to agent. Tajný. Chápeš?“
Kráska vypla vodu a zatvárila sa pochybovačne.
„Aj tí jeho „akože“ rodičia. Bola si predsa u nich hore.“
Osoba sa ku kráske nečakane naklonila a potiahla nosom.
„Fajn parfum,“ povedala pohŕdavo a keď odchádzala, pre istotu znova poznamenala:
„Vravím ti, daj si naňho pozor.“
Kráska nevedela, čo si má o tomto záchodovom stretnutí myslieť. Ak jej tá ženská chcela nahnať strach, tak sa jej to podarilo, no zostala pokojná.
„Nehovoril, že sa volá Milan?“ zamyslene zízala do zrkadla.
Pokúšala si spomenúť na moment, kedy sa jej kovboj predstavil, ale jediné, čo si vedela vybaviť, bol jeho neodolateľný úsmev. Chcela to pustiť z hlavy, ale keď sa dotkla kabelky, niečo ju trklo. Začala z nej vyberať všetky veci, obrátila ju hore dnom, prešla každý centimeter, aby sa presvedčila, že jej tam niečo nezašili.
Nič.
Balila si veci späť do kabelky, ale keď chytila fľaštičku parfumu, prestala. Obracala ju zo všetkých strán a hľadala čokoľvek nezvyčajné. Pozrela na smetný kôš, potom na svoj odraz v zrkadle.
„Nebuď smiešna.“
Dobalila sa a vyšla von.
Stála v strede krčmy a striedala pohľadom všetky tváre, no kovboja medzi nimi nemohla nájsť. Možno si šiel tiež odskočiť, ale keď sa ani po štvrť hodine neukázal, vyšla von a dala sa smerom k električkovej zastávke. Paralelne s ňou, ale po opačnej strane ulice, kráčal muž v dlhom kabáte. Šiel vychádzkovou chôdzou a fajčil. Už videla zastávku. V tom sa ozval zvuk auta, prichádzalo k nej od chrbta. Neotočila sa, ale zreteľne videla, že muž, ktorý bol cez ulicu, zastal. Auto zabrzdilo tesne vedľa jej nôh. Otvorili sa dvere, začula povedomý hlas.
„Čo na to hovoríš? Prevezieme sa?“
Kovbojov očarujúci úsmev už na ňu toľko nepôsobil.
„Kam si zmizol?“
„Kamoš mi prišiel vrátiť auto. Zastavil sa, kým si bola na vecku.“
„Pôjdem už domov.“
„Tak ťa zveziem.“
„Nemusíš. Ide mi električka.“
„Radšej si nastúp,“ zvážnel a potichu dodal: „Sledujú nás.“
Cez cestu postával muž v dlhom kabáte. Ešte stále fajčil a pozeral ich smerom. Akoby čakal, ako to medzi nimi dopadne. Keby mohla vrátiť čas, rozhodla by sa inak, no v tej chvíli otvorila dvere a vliezla si dnu.
Zo začiatku sa krotil, ale von z mesta riadne zošliapol plyn. Kráska sa chúlila na sedadle spolujazdca a pomaly začala svoje rozhodnutie ľutovať.
„Sľúbil si, že ma zavezieš domov.“
„Toto je Chevrolet Camaro ročník osemdesiatdeväť. Už si sa v takom niečom viezla?“
„Hovoril si, že nás sledujú.“
„Chcel som, aby si ešte ostala,“ povedal a položil jej ruku na stehno. „Dúfam, že sa nehneváš.“
Nechápala z neho.
„Chce to nejakú hudbu.“
Začal ladiť rádio, krútil gombíkom, až natrafil na správy. Hovorilo sa v nich o protestnej demonštrácii, ktorú v podvečerných hodinách toho dňa zorganizovali vysokoškolskí a stredoškolskí študenti. Demonštranti pred budovou ministerstva školstva skandovali heslá ako:
Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu, .. dialóg, ..reformy!
„Vedela si, že sa niečo také chystá?“
Pri tej otázke ju zamrazilo.
„Prečo by som to mala vedieť?“
„Študuješ predsa na vysokej škole. Musela si o tom aspoň počuť.“
„To nie je nič pre mňa.“
„Čože?!“ zatváril sa prekvapene. „Ty netúžiš po slobode?“
Radšej mlčala, ale kovboj si šiel stále svoje.
„Čo keby zajtra padol režim? Mohla by si voľne cestovať. Videla by si New York, Sochu Slobody.“
„Necítim sa dobre. Zastavíš mi?“
„Je ti zle?“
Zahrala to dobre, lebo kovboj pri najbližšej odbočke vyhodil smerovku a zaparkoval pred motorestom.
„Idem s tebou.“
„Nie!“ vyštekla.
„Okej,“ stiahol sa a ostal sedieť.
„Hneď som späť,“ dodala pokojnejšie a vystúpila.
Ocitla sa v takmer prázdnom podniku. Keďže výber nebol bohvie aký, a čas sa krátil, zvolila si chlapíka robustnejšej postavy sediaceho pri bare. Dopíjal kávu a chystal sa platiť.
„Prepáčte, idete do Bratislavy?“
Chlapík si ju premeral.
„Náhodou idem.“
„A zviezli by ste ma?“
„No, jedno miesto by sa ešte našlo.“
„Ďakujem,“ vydýchla si a vzápätí položila otázku, ktorá ho zaskočila: „Je tu nejaký zadný východ?“
Kovboj sa akurát oprel o kapotu auta a zapálil si cigaretu, keď sa na motoreste otvorili dvere a von vyšiel chlapík robustnej postavy. Kráčal ku svojej škodovke, ale poškuľoval pri tom po Chevrolete.
„Super fáro.“
Kovbojovi nestálo za námahu, aby mu odpovedal. Elegantne si potiahol z cigarety a sklopil hlavu. Jeho oči zmizli za okrajom klobúka.
Z druhej strany motorestu bolo v stene malé okno, no stačilo, aby sa cez neho prepchala. Keď už bola z polovice vonku, zrazu sa zasekla a nevedela ako ďalej. Bránila jej kabelka. Trhla ňou tak mocne, až sa celá otvorila a vysypala. Zatajila dych, keď videla, ako fľaštička parfumu padla na zem a odrazila sa dobré dva metre.
Prvé, čo ratovala, keď už bola vonku, bol práve parfum. Našťastie sa fľaštička nerozbila.
Spoza rohu vyšlo auto a v ňom robustný chlapík. Kráska si sadla na miesto spolujazdca a skrčila hlavu.
Cestou späť do Bratislavy kráska a jej neznámy záchranca potichu sedeli a pozerali pred seba. Ten chlapík budil dojem slušného človeka. Na nič sa nevypytoval, len šoféroval. Ale bezpečnejšie sa cítila len do chvíle, kým sa za nimi neobjavili svetlá.
„Váš priateľ?“ spýtal sa chlapík pri pohľade do spätného zrkadla.
Obzrela sa a uvidela Cehvrolet Camaro ročník osemdesiatdeväť. Ten názov už nikdy nezabudne. Chevrolet obehol škodovku a začal ju vybrzďovať. Chlapík bol donútený zastať.
Obaja šoféri vystúpili a pustili sa do seba. Aby sa kovboj vyhol potupnej bitke, rozhodol sa vyliezť na strechu Chevroletu. Chlapík ho lapil za nohu a ťahal dolu, v ruke mu ostala kovbojova čižma. Zrazu sa tam objavili policajti, vyskočili z blikajúceho auta a obom bitkárom nasadili putá. Jeden z mužov zákona si všimol krásku sediacu v škodovke. Prišiel k jej dverám, sklonil sa a zaťukal na okno.
Späť do mesta sa dostala, no čakalo ju ešte nepríjemné vypočúvanie v neútulnej miestnosti na Februárke, prvýkrát v živote. Keď si dnes vyrazila von, vo svojom najlepšom oblečení, určite netušila, že skončí práve tam a s takou vybranou spoločnosťou.
„Prečo ste klamali, že študujete na vysokej škole?“ spýtal sa fízel, mával pri tom jej občianskym preukazom.
Chcela odpovedať, ale bola natoľko vystresovaná a bezradná, že sa zmohla jedine na plač. Premohla sa a cez slzy povedala:
„Budem spolupracovať.“
„O tom nepochybujem,“ fízel sa pohodlne oprel a dal jej čas.
„Stretli sme sa v hoteli Kyjev. Odtiaľ sme išli do bytu. Tam…,“ zrazu sa odmlčala.
„Čo bolo tam?“
„Sme sa spolu vyspali.“
„Čo sa udialo v aute, smerom do Modry?“
„Počúvali sme správy. Hovorilo sa v nich o dnešnej demonštrácii.“
„A ďalej?“
„To on začal s tými rečami.“
„Akými rečami?“
„No, že zajtra dôjde k revolúcii. A že, ako by sa mi páčilo, keby padol režim. Ja som na to nereagovala. Verte mi…“
„Mlčte!“ skríkol fízel, až ju striaslo.
Postavil sa a odišiel aj s jej preukazom.
Fajčili spolu v ústraní za budovou policajnej stanice ako dvaja záškoláci.
„Nechápem, prečo musíš stále provokovať,“ čudoval sa fízel, potiahol si a dodal: “
„Ešteže mám dnes službu.
Kovboj sa tváril, akože o ničom nevie.
„Čo by sa mi asi tak mohlo stať? Veď Amíci a Sovieti sa dohodli, že svojim ľuďom dajú pokoj. Tak čo?“
„No dobre, ale musíš tu chodiť takto oblečený?“
„Teraz som Yankee. Je to niečo ako môj ľudový kroj.“
„Ak budeš hovoriť o revolúcii, tak ti ani ten tvoj pas nepomôže. Mimochodom,“ začal fízel o inom, „neostali ti ešte nejaké tričká?“
Kovboj ho už nepočúval, snažil si spomenúť, kedy on hovoril o revolúcii.
Bola jedna hodina po polnoci, keď krásku prepustili. Ponáhľala sa na zastávku, aby chytila nočný spoj, v duchu sa modlila, aby už nikoho nestretla. V ten neskorý čas boli ulice aj cesty celkom prázdne. Preto, keď za sebou začula kroky, znova ju pochytil strach. Obzrela sa a zistila, že má za pätami kovboja. Rozbehla sa cez park, no kovboj ju dobehol a bolestivo chytil za rameno. Po jeho žiarivom úsmeve ani stopy.
„Si úplne blbá?! To čo si im tam natrepala?“
„Prepáč mi to. Nevedela som, že si agent.“
Kovboj sa zľakol a pustil ju.
„Na to si ako prišla?“
„Na toalete som stretla ženu. Tvrdila, že si tajný. Nech si na teba dávam pozor. A že sa voláš Miloš.“
„Taká blondína?“
„Áno.“
„Iveta,“ precedil cez zuby.
„Myslela som, že ma chce len vystrašiť. Potom v aute, keď si začal hovoriť o revolúcii, došlo mi, že má pravdu. Myslela som, ja, myslela…“
„Prosím ťa, radšej už nemysli,“ prerušil ju a dal sa do kroku.
„A čo tí ľudia u teba v byte? Naozaj to boli tvoji rodičia?“
Kovboj ju už nevnímal. Ešte chvíľu ho bolo možné vidieť, ako kráča medzi stromami, potom nadobro zmizol do noci.
Na druhý deň, o štvrtej hodine popoludní, sedela v Priore za kasou navlečená do zamestnaneckej rovnošaty. V tej nevábnej blúze by ju kovboj sotva pozval na drink. Keď jej kolegyňa ucítila vôňu u nás nezohnateľného parfumu, celá sa rozžiarila.
„Preboha, kde si to zohnala?!“
„Mám svoje zdroje,“ povedala kráska šibalsky.
„A vedela by si zohnať aj mne? Prosím, prosím.“
Pribehla k nim ďalšia kolegyňa.
„Vonku sa niečo deje,“ povedala vzrušene a položila na pult malý prenosný tranzistor.
Predavačky sa započúvali do správ, ktoré hlásili, že…
… študenti nesú štátne zástavy, spievajú a skandujú požiadavku na zmenu pomerov v ČSSR, odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami.
„To nedopadne dobre,“ povedala jedna. „Zase ich rozoženú vodnými delami.“
„Alebo horšie,“ pridala sa druhá.
„A možno nie,“ prerušila ich kráska, „možno to dnes vyjde.“
Boli zaskočené jej istotou.
Kráska si s ľahkým úsmev plným nádeje privoňala k zápästiu. Tej pôvabnej vône sa skrátka nevedela nasýtiť.
Koniec.
Koniec.