Ján Müller
Patrón časť 2.
Na diecéze ma privíta sám Biskup.
„Čo by sme si bez vás počali,“ pochváli ma a obráti ruky k oblohe. „Ďakujme za vás Bohu!“
Priateľsky ma berie za rameno. Cestou mu chcem vyrozprávať, čo všetko som zažil.
„Počkajte s tým,“ preruší ma. „Niekoho Vám predstavím.“
Otvorí dvojkrídlové dvere vedúce do jedálne. Stojí tam muž, čierne vlasy dôsledne začesané dozadu, ostrá brada a špicatý nos.
„Monsignor Virgo, zoznámte sa s naším priateľom z Vatikánu. Prevosto Frederik!“ význame prednesie Biskup a ponechá nám priestor, aby sme si s neznámym podali ruky.
„Piacere di conoscerti,“ vytasím sa so svojou taliančinou.
„Bene grazie, ale pokojne hovorme slovensky,“ kontruje Prepošt. „Moja matka bola Slovenka.“
Beriem na vedomie.
„Podáva sa prepelica!“ volá Biskup od prestretého stola. „Aj Izraeliti na púšti dostali od Boha prepelice. A mannu.“
„A vzápätí chceli ukameňovať Mojžiša za to, že nemajú vodu,“ poznamená Prepošt.
„Báli sa uveriť, že ten, čo sa o nich postaral raz, postará sa znova,“ vysvetlím toto podobenstvo, i keď nepochybujem, že všetci jeho význam dobre poznáme.
Prepošt sa len zdvorilo usmeje.
Náš nový priateľ ma počas stolovania neustále kontroluje pohľadom. Z rozhovoru sa dozviem, že jeho úlohou je potláčanie odporu voči kresťanskej viere.
„Robí to naozaj veľmi dobre,“ prízvukuje Biskup s neskrývaným obdivom.
„Hovorí sa o vás v samotnom Ríme,“ obráti Prepošt pozornosť na mňa. „Vraj máte jedinečnú schopnosť jediným pohľadom rozpoznať v človeku hriešnika.“
„To nie je až také umenie,” poviem. „Svojim spôsobom sme všetci hriešnici.“
Biskup sa schuti zasmeje a zdá sa, že to aj Prepošta trochu pobavilo. Po chvíli však opäť zvážnie a zase hľadá spôsob, ako mi dať najavo, že pri ňom idú všetky žarty bokom.
„Aj ja mám, povedal by som, istý druh talentu. Viem rozpoznať, kedy mi ľudia klamú.“
Biskup vycíti, že je načase zmeniť tému. Aby rozptýlil vznikajúce dusno, začne sa ma vypytovať: „Čo váš posledný prípad? Zistili ste niečo nové?“
„Dievča bolo celkom normálne, kým nedošlo k znásilneniu. Ešte neviem ako, ale myslím si, že to s tým súvisí. Muži, ktorí to urobili už nežijú.“
„To je dobre,“ zhodnotí Biskup. „Nechceme, aby sa podobné veci opakovali. Ale ešte zďaleka nie sme na konci.“
„Objavilo sa ďalšie dievča,“ pripomenie sa Prepošt. „Vatikán je znepokojený. Preto ma sem poslali, aby som vám pomohol.“
„Pomoc sa vždy zíde,“ odpoviem diplomaticky. Síce sa mi samému pracuje ľahšie, ale priečiť sa zámerom vyšších miest nie je mojím štýlom. Zodvihnem pohár s vínom a prednesiem smerom k Prepoštovi: „Tak teda na našu spoluprácu!“
Vydávame sa na starobylý hrad, kde donedávna žila akási sekta v prísnej izolácii od okolitého sveta.
Chlapík menom Laszlo nám cestou opisuje, ako sa jedno z dievčat premenilo na Upíra a ten všetkých povraždil. Teda okrem Laszla, ktorému sa podarilo utiecť a toho Upíra tam uväzniť.
Dorazíme ešte pred zotmením. Trvám na tom, aby Laszlo šiel s nami. Tá predstava ho vydesí, ale nevzpiera sa.
Chvíľu kráča za nami, no nakoniec to nevydrží a radšej utečie.
„Nepovedal nám celú pravdu.“
„Možno len dostal strach,“ rypnem si do Prepošta. Pozrie spôsobom, že on to predsa musí vedieť najlepšie.
Na hradnom nádvorí nájdeme padacie dvere. Presne ako tvrdil Laszlo. Po ich otvorení sa na nás vyvalí mŕtvolný zápach.
„Najvyšší čas vyvetrať,“ opáčim.
Prepošt to prejde svojim typickým kamenným výrazom. Povie len: „Až po Vás, Monsignor.“
Prekračujeme nehybné telá povraždených. Niekde chýba úd, inde aj celá hlava, vidím jedného s vykrúteným krkom a vyplazeným jazykom.
„Nikde tu nevidím ležať ženy,“ poviem znepokojene.
„Pravda,“ prisvedči Prepošt.
„Už ste niekedy bojoval s upírmi?“ opýtam sa ho a som zvedavý, ako odpovie.
Rozhrnie si sutanu a vytasí dva veľké nože. Ich čepele sa zalesknú ako mesiac na nočnej oblohe.
Kvitujem takýto druh odpovede.
„Ja používam toto,“ vytiahnem dva revolvery a skontrolujem, či sú nabité. „Dajú sa z nich strieľať náboje z bukového dreva.“
„Výborne,“ skonštatuje Prepošt. „Vy srdce, ja hlava.“
Kráčame bez strachu, odhodlane, lebo vieme, že nad nami bdie samotný Boh. Okrem jeho ochrany nám pocit istoty dáva aj naša výzbroj.
Už sú tu!
Pálim do každej ženskej hrude po jednej rane. Potom nastupuje Prepošt a stína im hlavy. Naše výpady pôsobia ako dobre nacvičená choreografia. Až mi je čudné, ako dobre si rozumieme.
„Poďakujme Bohu,“ navrhnem, keď padne aj posledný upír.
Skloníme hlavy a v tichosti, každý sám za seba, sa pomodlíme. Prepošt je s tým hotový raz dva.
„To by sme mali,“ povie a začne si čistiť čepele od krvi. „Čo teraz?“
„Nevinnej nestačí prebodnúť srdce a odťať hlavu,“ začnem mudrovať. „Na pannu treba ísť trochu inak, povedal by som, rafinovane.“
„Tak sa predveďte.“
V tmavej miestnosti s kupolovitým stropom stojí stôl a na ňom svietnik. Zapálim sviečky a položím svietnik na podlahu. Zvlečiem si sutanu a do komory pištole vložím tampón nasiaknutý svätenou vodou.
„Ako viete, že príde práve sem?“
„Už hodnú chvíľu nás sleduje.“
Prepošt prebehne miestnosť pohľadom, ale nikoho nenájde. Pozrie hore, kde sa ako jašterica drží stropu dievča s hrdzavými vlasmi. Trochu ho to vydesí, ale zachová pokoj.
„Trochu si odstúpte.“
Urobí dva kroky dozadu.
Líham si na chrbát na rozprestretú sutanu a z krku sťahujem kolárik. Dievča hypnoticky sleduje, ako si rozopínam gombíky a odhaľujem jugulárnu jamku. V intímnom svetle sviečok musí toto miesto vyzerať pre Upíra neodolateľne.
Bosými nohami pristane na podlahe. Keď sa nado mnou rozkročí, z podhľadu si všimnem jej magicky zelené oči. Ide do podrepu, ako aj tie pred ňou. Zrazu však urobí niečo, čo som nečakal. Zadrapí sa mi pazúrmi do hrude a hodí ma cez celú miestnosť.
Následne vrazí do Prepošta takou silou, že ho zastaví až stena. Usadí sa mu na bruchu a chce ho zahryznúť. V poslednej chvíli odradí Upíra kolárik.
Vzchopím sa a idem dokončiť rituál.
„Nebráň sa Božej vôli,“ prehovorím na dievča. Položím jej voľnú ruku na rameno, zatiaľ čo druhá, v ktorej držím zbraň, smeruje k jej rozkroku. Cítim jej vnútorný boj.
Nevzdá to.
Neľudsky zavrčí a vykopne mi zbraň. Musím odstúpiť a držať si ruku, v ktorej mi brní od bolesti.
Dievča po mne mrskne pohľadom. Čakám, že na mňa znova zaútočí, ale miesto toho utečie.
Pomôžem Prepoštovi vstať. Ešte stále lapá po dychu.
„To je ten váš povestný rituál?“
„Ešte som neskončil.“
Vraciame sa rovnakou cestou, cez miesto posiate sťatými telami, až k padacím dverám. Ukazujem na zakrvavené stopy bosých nôh vedúce na nádvorie.
„Musela ísť tadeto.“
Zahliadneme ju preliezať hradby. Prvá, čo mi utiekla, pomyslím si. Prepoštovi ani muk, zase by mal reči. Sadáme do džípu a vydávame sa na lov Upíra.
Pokračovanie zase nabudúce.