O vlkoch a čiapočkách
Čiže.
Bola som v lese. Medzi drevenými chalupami, drevenými schodmi – rôznymi zákutiami hôr.
Mali sme ísť na koncert.
„Niečo som si zabudla,“ hovorím. „Chvíľu ma počkajte.“
Ale oni nepočkali, takže som musela ísť sama.
Trasa bola náročná, ale dobre som si ju pamätala.
Vedela som, že budem musieť zahnúť doprava, doľava, po drevených schodoch hore, za stromom zabočiť…
Napriek tomu som ich nedobehla.
Začalo sa stmievať.
Uvidela som dom, ktorý pôsobil ako škôlka. Svietilo sa v ňom.
V tej budove bývali len ženy a dievčatá. Ženy pôsobili ako učiteľky a tie násťročné dievčatá na mňa spýtavo pozerali:
„Prečo si sem prišla? Dobrovoľne…“
Vôbec som tomu nerozumela.
Dali mi izbu. Bola mi povedomá, no v tej chvíli som si nevedela spomenúť, odkiaľ ju poznám.
Keď nás zavolali na večeru, ušla som cez okno. Vedela som, že za mnou nepôjdu, tak som spomalila.
Natrafila som na schody.
„Áno, tieto schody som mala stretnúť,“ hovorila som si. „Som na dobrej ceste.“
Na vrchu tých schodov bola krčma, o ktorej som vedela, že tam bude. Sedeli pred ňou veľkí muži, pôsobili ako drevorubači – zarastení, neupravení. Mala som obavu, že si budú dovoľovať, no ako sa ukázalo, vôbec neboli postrach. Prešla som popri nich a konečne sa dostala na cestu.
„Presne sem som sa mala dostať!“
Prišla som do tábora.
Všetci sa pýtali, kde som bola?
„Zmeškala si koncert.“
Keď som pricestovala domov, a začala sa hrať s malým, nejakým spôsobom sa loptička dostala k susedom pod nami.
Zviezla som sa teda z ôsmeho na siedme.
Vo výťahu som stretla Alenku. Povedali sme si pár slov, ktoré si už nepamätám, ale bolo to príjemné.
Oblečená v bielom župane, zazvonila som susedom.
„Aha! To je suseda!“ šepkali si za dverami. „Haha, hihi…“
Bola to veselá partička šiestich ľudí – chalani aj baby. Týpek, čo mi otvoril, mal na sebe tiež biely župan.
„Veľmi vtipné,“ hovorím mu. „Robte si zo mňa srandu.“
„Prečo by som si robil srandu? Bol som sa práve sprchovať.“
„Keby ste sa sprchovali, mali by ste mokré vlasy.“
Natočil sa z profilu a naozaj mal mokrý zátylok.
„Vy ako filmár viete, ako to funguje,“ podozrievala som ho. „Ste detailný… Nevideli ste náhodou detskú loptičku?“
Z izby vybehlo dievča. Podávalo mi ju so slovami:
„Myslela som si, že patrí niektorému z detí.“
Spokojná, že mám, čo som chcela, vrátila som sa naspäť.
A vtedy si spomeniem, že v miestnosti, kde ma učiteľky uväznili, bola deka s iniciálkami V.D.
Treba povedať, že V.D. nikdy neležala na psychiatrii.
Koniec.