Klišé o labutej piesni
Deň prvý
Hladina jazera sa v ostrom rannom slnku trblietala ako tisíc periel. Zrazu sa z vysokého štíhleho rákosia ako prízrak vynorila labutia rodinka. Všetci jej členovia plávali pekne v rade za sebou. Ako prvá čerila vodnú hladinu samica s mierne dvihnutými bielymi krídlami, s dlhým oblúkovito prehnutým krkom a oranžovo červeným zobákom. Za ňou plávali štyri sivé mláďatá a rad uzatváral ostražito striehnuci samec.
Hladina jazera sa v ostrom rannom slnku trblietala ako tisíc periel. Zrazu sa z vysokého štíhleho rákosia ako prízrak vynorila labutia rodinka. Všetci jej členovia plávali pekne v rade za sebou. Ako prvá čerila vodnú hladinu samica s mierne dvihnutými bielymi krídlami, s dlhým oblúkovito prehnutým krkom a oranžovo červeným zobákom. Za ňou plávali štyri sivé mláďatá a rad uzatváral ostražito striehnuci samec.
Celý deň bolo neúnosné teplo.
Okolo druhej poobede sa posadil do tieňa vedľa stánku s občerstvením.
Okolo druhej poobede sa posadil do tieňa vedľa stánku s občerstvením.
„Dáte si?“ opýtala sa Kučeravá slečna v bielom tielku. Stála v okienku a ponúkala ho minerálkou.
Chytil orosený pohár a schuti sa napil.
„Ste tu každý deň?“
„Kým tu budú labute.“
Usmiala sa: „Tak sa ešte uvidíme. Musím už ísť.“
„Čo som dlžný?“
„Nič. To je na mňa.“
Pozrel si dokument o labutiach. Najväčší dojem na neho urobila zmienka o ich partnerskej vernosti. Smrť jedného z partnerov dokáže ten druhý prežiť len o niekoľko hodín. Potom neunesie bolestný žiaľ, vzlietne vysoko do neba, aby sa strmhlav spustil dolu a pádom na zem sa zabil.
Vybavila sa mu spomienka na Miu.
Sedí pri jej lôžku a drží ju za ruku. Čo by dal za to, keby aspoň na chvíľu otvorila oči. Žiaľ, nestane sa.
Cestou z nemocnice dostane defekt. Keď trochu popustí volant, auto samovoľne zabáča doprava. Stačilo by zložiť ruky. O zvyšok by sa postaral strmý pád do rieky.
Deň druhý.
Toho tetovaného týpka s holou hlavou sledoval už dve hodiny. Mal so sebou pitbulla.
Ostatným zvláštny nepripadal, ale strážmajster mal podozrenie.
Toho tetovaného týpka s holou hlavou sledoval už dve hodiny. Mal so sebou pitbulla.
Ostatným zvláštny nepripadal, ale strážmajster mal podozrenie.
Výhľad mu zakryla Kučeravá.
„Páči sa mi, že sú také tiché,“ povedala a zadívala sa pritom na labute plávajúce neďaleko brehu.
„Okrem bručiacich zvukov nevydáva labuť takmer žiadne zvuky,“ povedal strážmajster akoby z učebnice. „Ozýva sa len zriedka tlmenými chrapľavými a chrochtavými zvukmi, drsným trúbením, prípadne varovným syčaním.“
„A ďalej?“
„Pre labutiu mlčanlivosť existujú rôzne vysvetlenia. Niektorí tvrdia, že labuť nemôže zároveň krásne vyzerať, a spievať. Iní veria, že labute spievajú len tesne pred svojou smrťou.“
„Asi vás pozvem na rande. Končím o desiatej.“
Usmial sa.
Keď odišla, zistil, že tetovaný je preč.
V lese bol príjemný chládok.
Začul psí štekot a tlmený mužský hlas.
Tetovaný so svojim kumpánom čosi riešili pri odstavenom aute.
„Polícia! Zostaňte na mieste,“ zvolal.
Počúvli, ale pes sa rozbehol a zmizol.
Pozrel auto, skontroloval doklady, ale nič.
Od jazera sa ozval krik: „Zavolajte si toho psa!“
Keď strážmajster vybehol z lesa, ľudia postávali okolo brehu a zízali.
Všetky štyri labutie mláďatá boli mŕtve. Ich matka so zlomeným krídlom a vykĺbenou nohou ležala kúsok od nich. Samec chodil zúfalo okolo a len občas vydal chrochtavý zvuk. Z odreniny na krku mu tiekla krv.
Labuť zrazu vydala zvláštny zvuk. Všetci ľudia ho neskôr opísali ako spev. Bol charakterovo veľmi jednoduchý a pritom melodický. Znel ako mäkký beh nôt po oktáve.
Krátko na to skonala.
Samec neuniesol bolestný žiaľ, vzlietol vysoko do neba a zmizol.
Deň tretí.
„Odvtedy sa neukázal,“ povedala kučeravá, akoby presne vedela, na čo myslí.
Pozreli na seba.
„Aj dnes končíte o desiatej?“
Po poslednej súloži vstal z postele a nahý si ľahol na podlahu, presne ako robieval všetky noci, odkedy zomrela Mia. Keď ho tak našla Kučeravá, ešte spal. Prekročila ho a po špičkách sa vytratila.
Prebudil sa po druhej hodine v noci. Keď zistil, že je sám, obliekol sa a vyšiel von.
Psí brechot narážal do stien panelákov. Čím dlhšie šiel za ním, tým viac si uvedomoval, že je to len fatamorgána.
Na spiatočnej ceste uvidel pitbulla. Vyšiel z tmy, odetý do čiernej vesty.
Sledoval ho až k jazeru, kde mu zmizol z dohľadu.
Voda bola pokojná.
Do ticha sa ozvalo buchnutie dverí.
Stánok s občerstvením bol odomknutý.
Kučeravá kľačala pri psovi a vyberala z jeho vesty vrecká plné bieleho prášku. Po jednom ich ukladala do otvoru v podlahe.
Náhle ucítil na svojom zátylku oceľovú hlaveň.
„Tu nie!“ povedala Kučeravá.
Tetovaný vytiahol strážmajstra von. Mieril naň zbraňou a viedol ho popri brehu.
Ozvalo sa syčanie. Z rákosia vyletela labuť a uhryzla Tetovaného do ruky. Prvý výstrel rozčeril vodnú hladinu. Druhý zasiahol Tetovaného do nohy.
Strážmajster podľa jazvy na krku spoznal samca, ktorý na rovnakom mieste prišiel pred pár dňami o rodinu. Samec zatrepal krídlami a ešte raz varovne zasyčal.
Kučeravá bola prekvapená, že ho vidí. Živého.
Pitbull vyceril zuby. Akonáhle sa pohol, strážmajster vystrelil.
O tri dni vyšiel novinový článok.
Polícia rozbila ďalší drogový gang: Títo už dílovať nebudú, tvrdia muži zákona.
O rok neskôr.
Podpráporčík dobehol k jazeru a zmeral si čas. Bol o dvadsať sekúnd rýchlejší než naposledy. Zadíval sa na vodu. Hladina jazera sa v ostrom rannom slnku trblietala ako tisíc periel. Zrazu sa z vysokého štíhleho rákosia ako prízrak vynorila labutia rodinka. Všetci jej členovia plávali pekne v rade za sebou. Ako prvá čerila vodnú hladinu samica s mierne dvihnutými bielymi krídlami. Za ňou plávalo šesť sivých mláďat a rad uzatváral ostražito striehnuci samec s hlbokou jazvou na krku.
Koniec.