Autor: Ján Müller
Poslíček (časť 5.)
HRDINA
Pocítim mocné zovretie krku. Ani mi nenapadne brániť sa, natoľko som paralyzovaný. Nakoniec, bolo by to zbytočné. Ten človek, ak sa TO tak dá nazvať, musí mať silu za desiatich. Posadí ma na stoličku a zviaže tak pevne, až mám problém dýchať.
„Povoľ mu to trochu, nechceme ho predsa zadusiť,“ prihovorí sa za mňa Attila.
„Tato povedal, že môžem,“ povie TO a odchádza z miestnosti, má problém trafiť do dverí, také je TO veľké a nemotorné.
„Je trošku tupý,“ šepne Attila, „bude lepšie ho nedráždiť.“
„Prečo to robíte?“ spýtam sa.
„Ste mladý, nepochopili by ste to.“
„Schválne.“
Attila krátko zaváha a potom sa pustí do vysvetľovania:
„Som už v dôchodkovom veku a ako vedec toho veľa od štátu nedostanem, potrebujem sa teda dajako zariadiť.“
„Kto vás na to nahovoril?“
„Nikto,“ povie zaskočene, ale vzápätí dodá s predstieranou rozhodnosťou: „Vymyslel som to sám.“
„Určite je v tom niekto tretí,“ namietnem. „Ten Tupoň spomínal svojho tatu.“
Attila znervóznie, začne sa správať roztržito. Snažím sa ho teda ešte viac zneistiť:
„Nech vám nasľuboval hocičo, toto vám neprejde. Skončíte vo väzení.“
„No, aspoň aká-taká istota,“ zažartuje Attila, ale vidieť, že mu pomyslenie na basu nerobí dobre. A tak mu ešte pridám:
„Zničíte si celú kariéru.“
„Nikdy som nič nedokázal!“ rozohní sa zrazu. „Vôbec neviete, aké to je. Ani jeden z mojich experimentov nefungoval.“
„Ste si istý?“
Attila sa zarazí. Hľadí na mňa s troškou nádeje.
„Nie ste jediný, kto ostal v budove ústavu, keď došlo k nehode,“ poviem a sledujem jeho tvár. Dochádza mu to, chce vedieť viac, teda pokračujem:
„Bol som na toalete, keď ma zasiahol prúd. V ten deň som zistil, že dokážem ovládať predmety, ale aj ľudí, bez toho, aby som sa ich dotkol.“
„To nie je možné,“ povie Attila pochybovačne, ale je zvedavý. Vie, že by to teoreticky možné bolo. „Pokračujte,“ vyzve ma.
„Moje schopnosti sú závislé na elektrine, nefungujú, keď nejde prúd.“
„Dobrý pokus,“ uškrnie sa Attila.
„Zapnite to, len na chvíľu. Nič vám nehrozí, som predsa zviazaný. A vedľa je ten Tupoň.“
Attila odhrnie plášť. Pod ním má vestu, ktorá vyzerá ako jeden veľký elektrický obvod. Odpojí ho. Zosilňovač začne brnieť. V miestnosti sa rozsvieti.
„Ukážte mi to.“
Dám si chvíľu načas, aby som celej situácii dodal viac napätia. Nedá sa poriadne opísať to, čo vidím v Attilovych očiach, keď sa so mnou začne stolička, na ktorej sedím, odliepať od zeme. Vznesiem sa až po strop. Attila na mňa zíza s otvorenými ústami. Nechám ho, nech si ten pohľad užije.
Do miestnosti vtrhne Tupoň so slovami:
„My svietime?“
Pozrie na mňa, levitujúeho na stoličke. Mozog mu to neberie.
Narobí strašný rachot, keď ním šmarím o stenu. Spolu s Tupoňom padne na zem aj kus omietky. Snaží sa vstať, tak to celé zopakujem ešte raz, a znova, kým z neho takmer nevytrasiem dušu. Keď už je krotký, priviažem ho k radiátoru a pre istotu mu zapchám ústa. Attila mi asistuje.
S úsmevom na neho pozriem:
„Ďakujem, kolega.“
„Nemôžem tomu uveriť,“ povie celý natešený a objíme ma ako otec objíma svojho syna. „Musíme urobiť testy. Zvláštne je, že sme boli v rovnakom čase na rovnakom mieste, ale účinok je celkom iný.“
„Pán Attila,“ preruším ho. „Nemám záujem stať sa pokusnou myšou.“
„Rozumiem,“ prikývne Attila, mierne sklamaný.
„Viem, že to pre vás veľa znamená, ale ja som si toto nevybral. Budem rád, ak sa s tým naučím fungovať. Chápete.“
Attila sa snaží, ale je to pre neho ťažké. Pozrie na zosilňovač a všetko na neho doľahne.
„Vidíte, ako ľahko človek podľahne, keď je v úzkych.“
„Kto je v tom s vami?“
Attilovi sa nechce hovoriť. Chvíľu si myslím, že toho tretieho kryje, no potom mi dôjde, že sa hanbí – za seba.
Začne hovoriť.
Najskôr pripomenie, že bol naozaj na dne, keď za ním prišiel. Zdráha sa povedať meno. Navštívil ho doma. Attila sedel sám, v temnom byte bez elektriny. Pomaly dochádzal k záveru, že by možno nebolo od veci, odpraviť sa z tohto sveta. Našťastie mu to ten tajomný návštevník vyhovoril. Vraj sa poznali dlhé roky, z vedeckého ústavu. Attila sa mu zdôveril so svojim problémom a dotyčný mu povedal, že sa to dá dobre využiť. Deň nato došlo k lúpeži šperkov za pol milióna eur. Attila sa postaral o elektrinu a jeho komplic o zvyšok. Do akcie poslal svojho syna Tupoňa. A keďže im to prešlo, prišiel Attilov známy s odvážnejším nápadom – nechať bez prúdu celé mesto a požadovať výpalné.
Attila by už aj prezradil identitu svojho kumpána, keď v tom sa ten tajomný muž ukáže.
Neverím.
Predo mnou stojí pán Dôležitý, vrátnik z vedeckého ústavu. Spočiatku si myslím, že je to len náhoda, no Attilov výraz ma utvrdí v tom, že sa skutočne pozerám na hlavu celej tejto „zločineckej organizácie“. Príde mi to tak absurdné, až mám chuť sa smiať.
Pán Dôležitý rýchlo pochopí situáciu a chce vyslobodiť svojho syna Tupoňa. Po pár krokoch sa, pre neho z neznámych dôvodov, znesie do vzduchu. Kopká nožičkami a hromží, ale to mu nepomôže.
Tupoň sa preberie. Hecne sa a vytrhne radiátor z podlahy. Ale ani týmto heroickým a vskutku nadľudským výkonom nikomu nepomôže. Levitujú všetci, otec, syn a aj radiátor. Zamkneme ich do pivnice za železnú závoru. Attila ma potom požiada, aby som ho zaviezol na políciu.
Auto s logom pizzerie prechádza mestom. Attila sedí na mieste spolujazdca a mlčí. Ani mne nie je dvakrát do reči. Vonku to vyzerá ako po víchrici, ale zdá sa, že je po všetkom a veci sa upokojili.
Na druhý deň sú správy plné včerajších bizarných udalostí. Čakám, kedy sa objaví zmienka o Attilovi. Konečne to príde:
„Polícia zatkla dvojicu mužov, zodpovedných za lúpež šperkov v hodnote pol milióna eur. Jedná sa o otca so synom. Celú akciu zosnoval Baltazár Cé. Zamestnanec vedeckého ústavu, kde pracoval ako vrátnik.“
Polícia odvádza pána Dôležitého a jeho syna Tupoňa v putách. Ale čo sa stalo s Attilom? hovorím si. O ňom sa v správach nezmieňujú. Ešte viac ma zarazí, keď povedia, že výpadok prúdu spôsobila havária v elektrárni.
Prečo by to tajili?
Klopem na dvere, ale namiesto Attilu mi otvorí neznámy chlap v obleku.
„Ehm, pán Attila?“ spýtam sa zaskočene.
Chlapík si všimne, že držím škatuľu pizze.
„Ja to vezmem. Čo som dlžný?“ povie chlapík a siaha do saka.
„Kto je to?“ ozve sa Attilov hlas.
„Prišla vám pizza.“
Attila vykukne spoza chlapíkovho chrbta.
„Tomáš!“ poteší sa. „Poďte ďalej!“
„Do vnútra nikto nesmie,“ povie chlapík. Zdá sa, že cez to nejde vlak.
„Necháte nás chvíľu? Je to priateľ.“
Chlapík si ma ešte raz premeria a potom sa vytratí.
„Tomu nebudete veriť,“ začne Attila potichu a nadšene pokračuje: „Podarilo sa! Stal som sa členom špeciálneho výskumného tímu.“
„Akého tímu? O čom to hovoríte“
„Nemôžem vám nič prezradiť. Podpísal som papiere. Keď videli, čo dokážem urobiť s elektrinou, stiahli všetky obvinenia.“
Pomaly mi to dochádza.
„Presúvajú ma na tajné miesto,“ pokračuje. „Podrobia ma pokusom. Ale nebojte sa, o vás im nepoviem.“
Na schodisku sa objaví starší chlapík. Zhruba v Attilovom veku. Aj tento má na sebe oblek.
„Oskar!“ znervóznie Attila.
„Prosím, žiadne mená,“ prehovorí chlapík pokojným hlasom. Ide z neho rešpekt.
„Oskar Smola?“ spýtam sa. Zdá sa, že som ho trochu zaskočil.
„Poznáme sa?“
S Attilom pozrieme na seba. V tej chvíli neviem, čo môžem povedať a čo nie.
„Spomínal som Tomášovi, že sme spolu chodili do školy,“ zahrá to Attila do autu.
„Takže Tomáš,“ Smola na mňa pozrie spôsobom: ,Teraz poznám tvoje meno a viac mi netreba, viem o tebe všetko‘. „Ospravedlňte nás, ale už musíme ísť,“ uzavrie a zatlačí Attilu do bytu.
Už mi chce zatvoriť dvere pred nosom, keď si zrazu všimne škatuľu v mojej ruke.
„Čo tá pizza?“
„Skoro som zabudol,“ spamätám sa a podávam mu ju.
Smola chytí škatuľu do pravej ruky a ľavou mi podáva desať eur. Bankovku drží medzi ukazovákom a prostredníkom. Hádajte, čo? Nemá palec. Všimne si, že ma to zaujalo.
„Drobné si nechajte.“
Beriem si peniaze a v hlave mi znie Centíkove varovanie, aby som si dával pozor na muža bez palca.
Sedím v aute a pozorujem, ako muži v oblekoch odprevádzajú Attiliu do čiernej dodávky. Príde mi kruté nechať sa dobrovoľne testovať. Ale čo ja viem o údele nedoceneného vedca? Veď som len obyčajný poslíček.
Takže späť do práce.
V pizzerii Vlado farbisto opisuje, ako zastavil rabujúci dav. Chceli mu vykradnúť kšeft, gauneri, ale on ho ubránil.
Zoja prevráti očami a potichu mi povie, že tú historku už nedokáže počúvať. Vojde Maťo, ešte stále opatrne našľapuje. Zoja ho privíta bozkom. Objímajú sa a mne to vôbec neprekáža, aspoň si to nahováram. Myslím na Attilu a jeho dobrovoľné väzenie, Oskara Smolu, ktorý by sa určite potešil, keby vedel, že po svete pobehuje človek s telekinetickými schopnosťami.
Premýšľam.
Ostanem poslíčkom a potajomky sa budem hrať na hrdinu? Alebo sa pohnem, nájdem si výnosnejšie zamestnanie, vlastný byt, možno si dokončím školu? Asi prvýkrát v živote cítim potrebu sa rozhodnúť. Zbadám Centíka, stojí cez ulicu a pozerá sa mojim smerom. Ak existuje niekto, kto by mohol vedieť, ako to so mnou dopadne, tak je to on. Autobus mi zakryje výhľad. Centík je zrazu fuč. Nevadí, veď on sa zase niekde objaví.
Idem rozviezť pizze a rozhodnem sa, čo so sebou.
Hneď na prvej adrese býva dievča, ktoré som už raz stretol. Je to skokanka. Viete o kom hovorím? Vtedy na streche, keď som si prvýkrát testoval svoje schopnosti. Chcela sa zabiť, ale ja som jej v tom zabránil. A dobre som urobil. Bola by jej škoda.
„My sme sa už niekde videli, však?“ spýta sa.
Mám sa priznať?
„Možno. Chodím sem často,“ poviem nakoniec.
„Objednala som si dve pizze, ale asi to sama nedám. Vládzeš ešte jesť pizzu?“
Usmejeme sa. Nechám sa pozvať dnu. Len aby to zase nebol nejaký chyták.
Koniec.